
Najvýnosnejšie je to zamestnanie, ktoré sa viaže na ľudskú poverčivosť.
Misionárov príbeh
Asi pred tridsiatimi rokmi ma guvernér poslal do Mwanza, dediny neďaleko Viktóriiných vodopádov. Mojou úlohou bolo navštevovať okolité domorodé dediny, hovoriť o Spasiteľovi a ukazovať týmto čiernym Božím deťom Božiu lásku. Hovoril som vtedy už niekoľkými černošskými nárečiami a poznal som pomery a zvyky domorodcov.
Vydal som sa teda na dlhú cestu. Mojím jediným sprievodcom bol pes Duk. Po niekoľkotýždňovom putovaní som prišiel do prvej dediny domorodcov. Náčelník kmeňa mi prišiel s mnohými bojovníkmi oproti. Vedel už, že prídem. Prosil som ho, aby mi dovolil bývať v niektorej prázdnej chatrči v jeho dedine.
Aj keď domorodci považovali misionárov za mocných lekárov a kúzelníkov, naša práca bola veľmi ťažká. Najviac starostí nám robili domorodí kúzelníci. Nejeden misionár sa stal obeťou ich úskokov. Títo darebáci klamali svojich poverčivých súkmeňovcov rôznymi trikmi a hrozbami ich nútili poslúchať. Dopúšťali sa ukrutností. Neraz i samotný náčelník mal pred ich kúzlami náležitú úctu.
Krátko po svojom príchode som požiadal náčelníka o rozhovor. Bol to trocha ťažkopádny, ale dobrý muž. Zistil som, že miestneho kúzelníka nemá príliš v láske. Žiarlil na jeho vplyv. Sťažoval sa, že kúzelník vraj žiada pre seba mnoho darov. Vo svojej úprimnosti a oddanosti dospel až k tomu, že mi sľúbil päť kráv a dvadsať oviec, keď môj Boh a moje kúzla budú silnejšie ako kúzla dedinského kúzelníka.
Ešte v ten deň som mal prednosť osobne spoznať kúzelníka. Na prvý pohľad bolo vidno, že je to protivný, domýšľavý a bezohľadný človek. Stále si ma prezeral. Nebolo ťažké zistiť, že má dedinčanov v moci a že ho otrocky poslúchajú. Hneď mi predviedol jeden zo svojich trikov. Z ničoho nič sa začal pravidelne kývať a pritom niečo šomrať. Potom zdvihol zo zeme obyčajný guľatý kremeň, žmolil ho v ruke a pritom sa uprene díval na jedného mládenca, ku ktorému sa pomaly uberal.
„Vezmi diablov kameň! Vezmi horúci kameň!“ rozkázal chlapcovi. Ten s hrôzou v očiach poslúchol. Len čo ho však mal na dlani, bolestne vykríkol a ihneď kameň pustil. Trel si dlaň, akoby ho kameň popálil.
Pozoroval som celý výjav. Bola to ukážka sugescie – ovládania vôle, cítenia a konania druhého nanucovaním predstáv. To u nás dokáže každý hypnotizér. Rozhodol som sa, že mu dám hneď teraz prvú lekciu. Vstal som a nápadným pohybom ruky som ten diablov kameň zdvihol a nechal si ho v dlani. Ozval sa šepot údivu: „Bieleho muža kameň nepáli!“
Kúzelník mi ho však vytrhol z ruky, niečo zašomral a dívajúc sa mi uprene do očí znovu mi ho podával! Spokojne som ho vzal a ponechal v dlani. Potom som zavolal mládenca, ktorého kameň predtým popálil, a vložil mu okruhliak do ruky. Kameň teraz putoval z ruky do ruky. Všade bolo počuť smiech a radosť. Pre kúzelníka to bola ťažká porážka. Odišiel, prskajúc od hnevu.
Prešlo niekoľko týždňov. Náčelníkova priazeň bola na mojej strane. V deň mojich narodenín mi po svojej dcére odkázal, aby som mu poslal košík, že mi chce ako dar poslať niekoľko sliepok. O niekoľko hodín sa dcéra vrátila. Starostlivo prikrytý košík postavila do kúta chatrče a odišla.
Zrazu ma však upútalo správanie môjho psa. Duk ježil srsť, ceril zuby a s vrčaním sa plazil okolo košíka. Hneď mi bolo jasné, že v košíku asi nebudú sliepky. Chytil som košík, počúvam – nič! Nepočujem nijaké pípanie ani šuchot peria. Veko bolo previazané lykom. Chvíľu som uvažoval a potom som dostal nápad. Vzal som kôš a odišiel s ním k neďalekej rieke. Ponoril som ho a palicou držal pri dne. Asi po štvrťhodine som košík vytiahol a napriek zúrivému protestu Duka košík otvoril.
Viete, čo tam bolo? Mamba, čierna africká zmija – ale už utopená! Je to najobávanejší africký had, ktorý bez výstrahy hneď zaútočí. Nepamätám si, aby niekto prežil jej uštipnutie. Vzal som košík a idem k náčelníkovi. Vec sa samozrejme vysvetlila. Náčelník mi naozaj poslal sliepky. Dcérka sa však cestou stretla s kúzelníkom, ktorý ju prehovoril, aby mu košík na chvíľu požičala. Ako to bolo ďalej, si už zrejme domyslíte sami. Nebyť Duka, asi by som bol dopadol zle!
Potom som si z kúzelníka urobil malý žartík. Dal som do košíka sliepky a šli sme s náčelníkom a niekoľkými bojovníkmi za ním. Náčelník prikázal kúzelníkovi, aby košík otvoril. Ten v domnienke, že je v ňom ešte stále mamba, bránil sa zubami-nechtami. Nakoniec som teda košík otvoril sám. Nedokážete si predstaviť kúzelníkov údiv, keď z neho vyskočili sliepky! Po tejto nepríjemnej udalosti domorodci kúzelníka vyhnali z dediny.