Asi pred tridsiatimi rokmi ma guvernér poslal do Mwanza, dediny neďaleko Viktóriiných vodopádov. Mojou úlohou bolo navštevovať okolité domorodé dediny, hovoriť o Spasiteľovi a ukazovať týmto čiernym Božím deťom Božiu lásku. Hovoril som vtedy už niekoľkými černošskými nárečiami a poznal som pomery a zvyky domorodcov.

Vydal som sa teda na dlhú cestu. Mojím jediným sprievodcom bol pes Duk. Po niekoľkotýždňovom putovaní som prišiel do prvej dediny domorodcov. Náčelník kmeňa mi prišiel s mnohými bojovníkmi oproti. Vedel už, že prídem. Prosil som ho, aby mi dovolil bývať v niektorej prázdnej chatrči v jeho dedine.

Aj keď domorodci považovali misionárov za mocných lekárov a kúzelníkov, naša práca bola veľmi ťažká. Najviac starostí nám robili domorodí kúzelníci. Nejeden misionár sa stal obeťou ich úskokov. Títo darebáci klamali svojich poverčivých súkmeňovcov rôznymi trikmi a hrozbami ich nútili poslúchať. Dopúšťali sa ukrutností. Neraz i samotný náčelník mal pred ich kúzlami náležitú úctu.

Krátko po svojom príchode som požiadal náčelníka o rozhovor. Bol to trocha ťažkopádny, ale dobrý muž. Zistil som, že miestneho kúzelníka nemá príliš v láske. Žiarlil na jeho vplyv. Sťažoval sa, že kúzelník vraj žiada pre seba mnoho darov. Vo svojej úprimnosti a oddanosti dospel až k tomu, že mi sľúbil päť kráv a dvadsať oviec, keď môj Boh a moje kúzla budú silnejšie ako kúzla dedinského kúzelníka.

Ešte v ten deň som mal prednosť osobne spoznať kúzelníka. Na prvý pohľad bolo vidno, že je to protivný, domýšľavý a bezohľadný človek. Stále si ma prezeral. Nebolo ťažké zistiť, že má dedinčanov v moci a že ho otrocky poslúchajú. Hneď mi predviedol jeden zo svojich trikov. Z ničoho nič sa začal pravidelne kývať a pritom niečo šomrať. Potom zdvihol zo zeme obyčajný guľatý kremeň, žmolil ho v ruke a pritom sa uprene díval na jedného mládenca, ku ktorému sa pomaly uberal.

„Vezmi diablov kameň! Vezmi horúci kameň!“ rozkázal chlapcovi. Ten s hrôzou v očiach poslúchol. Len čo ho však mal na dlani, bolestne vykríkol a ihneď kameň pustil. Trel si dlaň, akoby ho kameň popálil.

Pozoroval som celý výjav. Bola to ukážka sugescie – ovládania vôle, cítenia a konania druhého nanucovaním predstáv. To u nás dokáže každý hypnotizér. Rozhodol som sa, že mu dám hneď teraz prvú lekciu. Vstal som a nápadným pohybom ruky som ten diablov kameň zdvihol a nechal si ho v dlani. Ozval sa šepot údivu: „Bieleho muža kameň nepáli!“

Kúzelník mi ho však vytrhol z ruky, niečo zašomral a dívajúc sa mi uprene do očí znovu mi ho podával! Spokojne som ho vzal a ponechal v dlani. Potom som zavolal mládenca, ktorého kameň predtým popálil, a vložil mu okruhliak do ruky. Kameň teraz putoval z ruky do ruky. Všade bolo počuť smiech a radosť. Pre kúzelníka to bola ťažká porážka. Odišiel, prskajúc od hnevu.

Prešlo niekoľko týždňov. Náčelníkova priazeň bola na mojej strane. V deň mojich narodenín mi po svojej dcére odkázal, aby som mu poslal košík, že mi chce ako dar poslať niekoľko sliepok. O niekoľko hodín sa dcéra vrátila. Starostlivo prikrytý košík postavila do kúta chatrče a odišla.

Zrazu ma však upútalo správanie môjho psa. Duk ježil srsť, ceril zuby a s vrčaním sa plazil okolo košíka. Hneď mi bolo jasné, že v košíku asi nebudú sliepky. Chytil som košík, počúvam – nič! Nepočujem nijaké pípanie ani šuchot peria. Veko bolo previazané lykom. Chvíľu som uvažoval a potom som dostal nápad. Vzal som kôš a odišiel s ním k neďalekej rieke. Ponoril som ho a palicou držal pri dne. Asi po štvrťhodine som košík vytiahol a napriek zúrivému protestu Duka košík otvoril.

Viete, čo tam bolo? Mamba, čierna africká zmija – ale už utopená! Je to najobávanejší africký had, ktorý bez výstrahy hneď zaútočí. Nepamätám si, aby niekto prežil jej uštipnutie. Vzal som košík a idem k náčelníkovi. Vec sa samozrejme vysvetlila. Náčelník mi naozaj poslal sliepky. Dcérka sa však cestou stretla s kúzelníkom, ktorý ju prehovoril, aby mu košík na chvíľu požičala. Ako to bolo ďalej, si už zrejme domyslíte sami. Nebyť Duka, asi by som bol dopadol zle!

Potom som si z kúzelníka urobil malý žartík. Dal som do košíka sliepky a šli sme s náčelníkom a niekoľkými bojovníkmi za ním. Náčelník prikázal kúzelníkovi, aby košík otvoril. Ten v domnienke, že je v ňom ešte stále mamba, bránil sa zubami-nechtami. Nakoniec som teda košík otvoril sám. Nedokážete si predstaviť kúzelníkov údiv, keď z neho vyskočili sliepky! Po tejto nepríjemnej udalosti domorodci kúzelníka vyhnali z dediny.


Zdieľať: