Keď sme si s kamarátmi sadli k stolu, aby sme sa najedli, Michal urobil niečo zvláštne. Kým my sme ticho poďakovali za jedlo, Michal odsunul tanier bokom, niekoľko minút sa ticho modlil, potom zdvihol hlavu, usmial sa, pritiahol tanier opäť k sebe a začal jesť.

Keď to urobil niekoľkokrát za sebou, začal som si všímať, či to robí pravidelne. A naozaj. Zakaždým, keď som s ním jedol, opakoval tento svoj malý rituál bez zaváhania. Nedalo mi to pokoj. Rozhodol som sa, že sa ho spýtam, čo to má znamenať. „Michal, prečo vždy odsunieš tanier s jedlom bokom, keď sa modlíš pred jedlom?“

Michal na chvíľu sklopil oči a potom povedal: „Môj najlepší priateľ spáchal pred dvoma rokmi samovraždu.“

„O tom som ani netušil. Je mi to ľúto, Michal,“ povedal som.

Michal pokračoval: „Na jeho pohrebe som rozmýšľal o tom, ako málo som sa za neho modlil. V skutočnosti, v ten deň, keď zomrel, som sa viac modlil za to, aby Boh požehnal jedlo, ako za to, aby zachránil môjho priateľa. Odvtedy vždy, keď sa modlím pred jedlom, odsuniem tanier nabok a modlím sa za svojich priateľov. Myslím si, že Boh vie, že som vďačný aj za jedlo, ktoré mám pred sebou.“

Najmenej trikrát denne sa Michal modlí za svojich priateľov. Nie preto, že ho trápi vedomie viny alebo azda zo strachu, ale preto, že pochopil, že priateľ je oveľa viac ako jedlo.


Zdieľať: