Pred nejakým časom som sa stretával s manželmi, ktorí boli v rozvodovom konaní. Ich manželstvo sa nepodarilo zachrániť. Keď už bolo po všetkom, matka ma zavolala a sťažovala sa na svoju dcéru. Vraj sa stále s každým háda a je nepredstaviteľne nervózna. Háda sa doma, v škole s učiteľmi, spolužiakmi, bývalými priateľmi. Stále je nahnevaná a nevrlá. Rozmýšľal som, akým spôsobom s ňou nadviazať rozhovor.

Začali sme spolu chodiť na prechádzky. Raz sme prišli na detské ihrisko a sadli si na hojdačky – hojdali sme sa a rozprávali.

„Prečo si stále taká nahnevaná?“ opýtal som sa pri tom priamo.

„Neviem,“ odpovedala.

„A na koho sa vlastne hneváš?“

Neodpovedala. Dlho sme tam len tak mlčky sedeli. Napokon začala: „Viete, každý deň som sa modlila za mamu a otca. Prosila som Boha, aby zostali spolu. Nechcela som, aby sa rozviedli. Prosila som Boha, aby ich udržal spolu, ale Boh nevypočul moju modlitbu.“

Po chvíli som povedal: „Vieš, že aj Bohu na tom veľmi záležalo? Že ich o to prosil? Vieš to?“

„Boh ich prosil?“

„Áno, Boh prosil tvoju mamu a otca, aby si tento problém vyriešili a vrátili sa k sľubu, ktorý si na začiatku dali. Ale tvoja mama a otec sa rozhodli neposlúchnuť ho. Vieš, čo Boh urobil? Odpustil tvojim rodičom. On ich miluje a vie, že by to bolo pre nich ťažké zostať spolu. Dokážeš aj ty odpustiť mame a otcovi? Dokážeš odpustiť a nehnevať sa na nich, ani na Pána Boha?“


Zdieľať: