Vstal som skoro ráno a šiel na breh mora pozorovať východ slnka. Krása Božieho stvorenia sa jednoducho nedá opísať. Sledoval som východ slnka a chválil Boha za také krásne dielo. Ako som tam sedel, pocítil som, že Boh je so mnou. Spýtal sa ma: „Miluješ ma?“ Odpovedal som: „Pravdaže, ty si môj Pán a Spasiteľ!“

Potom sa ma spýtal: „Keby si bol telesne postihnutý, aj vtedy by si ma miloval?“ Bol som v rozpakoch. Pozrel som sa na svoje nohy, ruky i zvyšok tela a čudoval sa, koľko vecí by som nebol schopný robiť; veci, ktoré som považoval za samozrejmé. Odpovedal som: „Bolo by to ťažké, Pane, ale stále by som ťa miloval.“

Potom Pán povedal: „A keby si bol slepý, miloval by si moje stvorenie?“

Ako by som mohol milovať niečo bez toho, aby som to videl? Potom som si pomyslel na všetkých nevidiacich. Koľkí z nich napriek slepote milujú Boha a jeho stvorenie? A tak som odpovedal: „Je ťažké vôbec pomyslieť na to, ale stále by som ťa miloval.“

Potom sa ma Pán spýtal: „A keby si bol hluchý, počúval by si moje slovo?“

Ako by som mohol počúvať, keby som bol hluchý? Ale potom som pochopil. Počúvať Božie slovo sa nedá len ušami, ale aj srdcom. Odpovedal som: „Bolo by to ťažké, ale stále by som počúval tvoje slovo.“

Potom sa Pán spýtal: „A keby si bol nemý, stále by si chválil moje meno?“

Ako by som mohol chváliť bez hlasu? Ale prišiel som na to, že Boh chce, aby sme mu spievali celým srdcom i dušou. Chváliť Boha nemusíme len piesňou, ale i slovami vďaky. Odpovedal som: „Aj keď nie piesňou, ale chválil by som tvoje meno.“

A Pán sa spýtal: „Naozaj ma miluješ?“

Celkom isto a bez akýchkoľvek pochybností som smelo povedal: „Áno, Pane! Milujem ťa, pretože ty si jediný pravý Boh!“

Myslel som si, že som odpovedal dobre, no Boh sa ma spýtal: „Prečo potom hrešíš?“

Odpovedal som: „Pretože som len človek. Nie som dokonalý.“

„Prečo potom v časoch pohody odo mňa odchádzaš? Prečo sa vážne modlíš len vtedy, keď ti je zle?“

Neodpovedal som. Premohla ma ľútosť.

Pán pokračoval: „Prečo spievaš a hľadáš ma len na bohoslužbe? Prečo si pýtaš veci tak sebecky a prečo máš s nimi zlé úmysly? Prečo sa za mňa hanbíš? Prečo nešíriš dobrú správu? Prečo sa v problémoch sťažuješ iným, keď ja ti ponúkam svoje rameno, aby si mohol vyliať svoj žiaľ mne? Prečo sa vyhováraš, keď ti dávam príležitosti slúžiť v mojom mene?“

Chcel som odpovedať, ale nevedel som, čo mám povedať. Po lícach sa mi kotúľali slzy.

„Máš dar života. Požehnal som ťa nadaním, aby si mi slúžil, ale ty stále odchádzaš. Zjavil som ti svoje slovo, no nehľadáš v ňom múdrosť pre život. Chcel som ti niečo povedať, ale tvoje uši boli hluché. Ukázal som ti svoje požehnanie, ale tvoje oči sa odvrátili. Poslal som k tebe svojich sluhov, ale ty si nečinne sedel a vyhnal ich preč. Počul som tvoje modlitby a na všetky som ti odpovedal. MILUJEŠ MA NAOZAJ?“

Nedokázal som odpovedať. Ako by som mohol? Bol som v rozpakoch. Nemal som žiadnu výhovorku. Čo som na to mohol povedať? V mojom vnútri sa niečo pohlo. Povedal som: „Odpusť mi, prosím, Pane. Nie som hodný byť tvojím dieťaťom.“ Pán odpovedal: „To je moja milosť, moje dieťa.“

Spýtal som sa: „Prečo mi potom ustavične odpúšťaš? Prečo ma tak miluješ?“

Odpovedal: „Pretože si moje stvorenie. Ty si moje dieťa. Nikdy ťa nezavrhnem. Keď plačeš, mám s tebou súcit a plačem s tebou. Keď kričíš od radosti, smejem sa s tebou. Keď si na dne, povzbudzujem ťa. Keď padáš, dvíham ťa. Keď si unavený, nesiem ťa. Budem s tebou až do posledných dní a budem ťa milovať naveky.“

Ešte nikdy predtým som tak neplakal. Ako som len mohol byť taký chladný? Ako som ho mohol tak veľmi raniť? Spýtal som sa: „Ako veľmi ma miluješ?“

Môj Pán vystrel svoje ruky a ja som uvidel klincami prebodnuté dlane. Sklonil som sa k nohám Krista, môjho Spasiteľa… a prvýkrát som sa skutočne modlil.


Zdieľať: