Josephine Ligonová vyrastala v rodine, ktorá nielen hovorila o odpustení, ale prakticky ho aj prežívala. Bola to rodina Parsonovcov. Pri jednej príležitosti pán Parson sledoval malú Josephine, ako ju stará a nepríjemná pani buchla metlou len preto, že nebola rada, keď deti od susedov prišli príliš blízko k jej pozemku. Zastavil malú Josephine a povedal jej: „Vráť sa a povedz pani Brinkovej, že jej odpúšťaš, že ťa udrela.“

„Naozaj mám pani Brinkovej povedať: Ja vám odpúšťam?

Pán Parson sa usmial. „Povedať niekomu, že sme mu odpustili, môžeme rôznym spôsobom. Nemusíš povedať ´ja vám odpúšťam´. Jednoducho sa na pani usmej. Alebo jej povedz, že má nádherné narcisy.“

Dievčatku sa to zdalo hlúpe, ale v tej dobe boli deti poslušné a urobili to, čo im starší povedali. A tak sa vrátila a pani Brinkovej zamumlala niečo v tom zmysle, že má nádherné narcisy. Pani Brinková zostala šokovaná. Ale vtedy naposledy cítila Josephine jej metlu.

Pri inej príležitosti jej spolužiaci nasypali do chleba stružliny, aby ju nahnevali. Ale ich zámer im nevyšiel. Josephine na druhý deň každému priniesla výborný keksík. Rozdala ich spolužiakom bez toho, aby sa jej niekto vopred ospravedlnil. Keď na to po rokoch spomína, hovorí, že odpustiť niekomu je najkrajšia vec na svete.


Zdieľať: