„Pekný deň, Evka,“ povedala mama ako každý deň, keď som odchádzala do školy.

Zvyčajne som sa otočila a zamávala som jej, ale dnes ráno som akosi nemohla. Ostatní spolužiaci sa tešili, že budeme celý deň vonku a nebudeme sa musieť učiť. Ale ja som sa bála.

Nevedela som, či mama vie, ako ťažko sa mi dnes ide do školy. Nikdy som jej nepovedala, ako takýto deň športových hier nenávidím. Možno som predpokladala, že to vie. Veď beh ani atletické disciplíny neboli nikdy mojou silnou stránkou. Mama vedela, že som „športové drevo“. Nechcela som, aby si kvôli mne robila starosti. A aj keby som jej to povedala, nič mi to nepomôže.

Keď som v to ráno vyšla s ostatnými žiakmi na štartovaciu dráhu, videla som, ako nadšene všetky mamy a otcovia, ktorí sa prišli pozrieť na preteky, kývajú svojim deťom. Rozmýšľala som, či by som sa cítila rovnako strašne, keby tu bola aj moja mama. Rodičia, ktorí tu boli, vyzerali radostní a šťastní. Zrejme dúfali, že ich deti môžu obsadiť niektoré z prvých miest.

Neviem, aký pocit má človek, keď vyhrá, pretože ja som nikdy nevyhrala – a tento rok asi nebude výnimkou. Keď tréner zavolal päť alebo šesť dievčat, vždy som sa trochu prikrčila. Sledovala som, ako sa zoradili na štartovacej dráhe a smiali sa.

Tie, ktoré zostali, po sebe pokukávali, akoby chceli zistiť, ktorá asi bude najpomalšia. Niekoľkokrát som cítila, že sa dievčatá pozerajú na mňa a dúfajú, že budem v ich skupine, pretože ma ľahko porazia. Vedela som, čo si myslia. Aj ja som sa modlila, aby som nebola v skupine s tými najrýchlejšími. Po krátkej modlitbe som sa trochu upokojila, ale strach zostal. Konečne učiteľ telocviku zavolal aj moje meno. Priala som si len to, aby som udržala tempo s ostatnými dievčatami; aby som príliš nezaostala. Radšej som sa nepozerala, s kým bežím. Veď na tom vlastne ani nezáleží.

„Pripraviť sa… Pozor…“ zvolal učiteľ a dal si píšťalku do úst. Zdalo sa mi, akoby sa na chvíľu zastavil čas. Ale už o sekundu zapískal a my sme sa rozbehli, ako sme najrýchlejšie vládali. Vietor mi narážal do tváre a dráha pod nohami bola akási tvrdá. Chcela som bežať rýchlejšie, ale zdalo sa mi, akoby ma niečo brzdilo a ťahalo späť.

Nevšimla som si, ktoré z dievčat dobehlo ako prvé. Hlavné bolo to, že som dobehla do cieľa takmer so všetkými ostatnými. Aj keď ma za cieľovou čiarou nečakala mama, aby mi zagratulovala a objala ma, bola som spokojná. Po prvýkrát v živote som sa necítila ako človek, ktorý prehral a úplne zlyhal.

Mama mi kedysi povedala, že nie v tých ľahkých, ale práve v tých najťažších chvíľach sa ukáže charakter človeka. Neodišla som, aj keď by bolo oveľa pohodlnejšie odísť z pretekov skôr, než si každý všimne, že som posledná. Keď som mame hovorila o svojich problémoch, vždy sa snažila viesť ma k tomu, aby som sa na veci dívala pozitívne. Vedela som, že keby som jej povedala, aký ťažký deň ma čaká, povedala by: „Nejde o to, či zvíťazíš.“ Prevrátila by som očami a nič nepovedala… Ako inokedy, aj teraz by sa snažila využiť tieto nepríjemné momenty na to, aby mi dala radu do života.

V ten deň som ďakovala Bohu za mamu, ktorá ma viedla k tomu, aby bolo moje srdce naplnené pozitívnymi myšlienkami. Zakorenili sa tam tak hlboko, že som ani nevedela, že ich mám, kým som ich nepotrebovala. Akosi tušila, že v mojom živote prídu chvíle, keď bude pre mňa vzácnejšie vydržať ako vyhrať.

Ďakovala som Bohu, že tam stál pri mne. S ním nikdy neprehrám. Kým sa budem snažiť a nevzdám sa, som víťaz – aj keď do cieľa dobehnem ako posledná.


Zdieľať: