Veliteľstvo druhej divízie. Letecký oddiel sedemnásť. Mesto Garien v Líbyi.

„Prísne tajné!“ „Doručiteľ tohto listu je poľný pilot, podporučík Anteo de Grassi. Vyznamenaný bol veľkým vojenským krížom za udatnosť. Preložený z dôvodu porušenia disciplíny a leteckých predpisov.“

Poznámka: „Výborný letec, ale veľmi temperamentný. Odporúčame prísnu disciplínu!“

Veliteľ posádky si prezrel vojaka od hlavy po päty.

„Viete, pán veliteľ, bolo to takto…“

„Mlčte! Na nič som sa vás nepýtal. Zapamätajte si, že sme hlboko v nepokojnom vnútrozemí, kde je skutočná vojna. Myslím, že ste mi rozumeli, pán poručík. Môžete odísť!“

Pilot pozdravil a odišiel. Večer ho čakalo v jedálni prekvapenie. V tomto zabudnutom kúte Afriky sa stretol s kamarátom! Bol to poručík Alonzo, s ktorým chodil do dôstojníckej školy a neskôr na vojenskú akadémiu. To bol naozaj dôvod na oslavu. A okrem toho, zajtra sa museli rozísť. Poručík Alonzo mal ísť na hranice a vystriedať tamojšiu posádku. Nebola to ľahká úloha – počas sedem dní prejsť tridsať kilometrov denne po piesočných dunách!

„To je smola, Anteo. Predstav si, 12. marca mám narodeniny a oslavovať ich budem niekde v púšti!“

„Neboj sa,“ utešoval ho Anteo, „veď ja si na teba spomeniem.“

Pochod púšťou bol veľmi únavný a vyčerpávajúci. Nastal 12. marec, deň narodenín. O dvanástej došiel oddiel dvesto mužov k niekoľkým pahorkom. Poručík Alonzo zavelil oddych. Muži zložili zbrane a ukryli sa do tieňa blízkych skál. Dvaja boli vyslaní na kopec ako stráž. Len čo tam vyšiel prvý, rýchlo sa obrátil, utekal dolu a kričal: „Do zbrane! Blížia sa Drúzovia! Je ich ako komárov. Musíme sa skryť v skaliskách, lebo inak na nás zaútočia zhora!“

Všetci vzali zbrane, v piesku si ľahli do kruhu a batožinu použili ako kryt. Všade nastalo mŕtve ticho.

„Ktovie, čo si videl? Nemýlil si sa?“ zapochyboval niekto. O malú chvíľu sa však už nad skalami dvíhali modravé obláčiky a piesok okolo uzavretého kruhu vyletoval do výšky. Mužstvo paľbu neopätovalo. Bolo by to zbytočné plytvanie strelivom. Alonzo dal príkaz, aby strieľali len štyria najlepší strelci. A útočníci sa čoskoro naozaj presvedčili, že stačí celkom malý pohyb, aby s matematickou presnosťou priletela guľka a zasiahla cieľ.

„Máte pekné narodeniny, aj s ohňostrojom,“ zavtipkoval seržant ležiaci vedľa Alonza.

Asi o hodinu podnikli Drúzovia nečakaný, ale dobre premyslený útok. Alonzo odhadol, že ich je asi šesťsto. „To neudržíme,“ povedal seržantovi. „Zdá sa mi, že dnes slávim svoje posledné narodeniny!“ Kruh útočníkov sa stále viac a viac zužoval okolo obliehaných…

* * *

Na malom letisku stojí veliteľ s podporučíkom Anteom. Mladý letec vysvetľuje svojmu predstavenému technické vymoženosti nového lietadla. Bol vybavený dvoma guľometmi a pod krídlami sa zlovestne leskli bomby.

„Pán veliteľ, ak dovolíte, trochu by som tú mašinu vyskúšal; len tu okolo letiska.“

„No, rád by som vás videl vo vzduchu, ale nijaké hlúposti! Nijaké podlietavanie mostov ani lety tesne ponad strechy!“

„Nie, to naozaj nie!“ sľuboval Anteo celkom vážne. Po chvíli zaburácal motor a lietadlo sa elegantne vznieslo, niekoľkokrát zakrúžilo nad letiskom a potom… sa otočilo a prekvapenému veliteľovi i mechanikom sa zmenilo na malú bodku na obzore!

„Čo to má znamenať? Kam to letí?“ rozhorčil sa veliteľ.

„Pán veliteľ, hlásim, že pán podporučík mi prikázal naplniť nádrže na dlhší let a priložiť do lietadla dve fľaše vína. Poručík Alonzo má vraj dnes narodeniny a rád by to s ním oslávil…“, odpovedal jeden z mechanikov.

„Hromy a blesky, ja mu dám narodeniny!“ hromžil veliteľ.

Zatiaľ čo si Anteo predstavoval, aký bude priateľ prekvapený, na púšti sa odohrávala posledná kapitola tragédie. Veliteľ i vojaci si uvedomovali, že zásoby streliva končia. Možno pol hodiny – a príde ich koniec!

Anteo sa sklonil lietadlom k zemi a ďalekohľadom pozoroval púšť. Náhle sa očami zastavil nad jedným miestom a hneď stočil lietadlo tým smerom. „Veď tam sa strieľa ostošesť! Idem naozaj v pravú chvíľu – teraz na nich útočia!“ Rýchlym pohybom otvoril poistky guľometov a strmhlav sa rútil do útočníkov. Drúzovia sa dali na zúfalý útek, ale letec ich prenasledoval ako dotieravá osa.

Lietadlo pristálo neďaleko kruhu vyčerpaných vojakov. Alonzo sa ponáhľa v ústrety so slovami: „Kamarát zlatý, prišiel si presne na minútu! Tento útok by sme neprežili!“

„Vidíš, nezabudol som. Dnes je 12. marca. Všetko najlepšie k narodeninám!“

Asi o hodinu lietadlo pristálo doma na letisku a o desať minút už letec stál pred veliteľom.

„Hm, prišli ste ako na zavolanie. Výborne! Zachránili ste celý oddiel. Pošlem o tom správu a požiadam o vaše povýšenie!“

„Ďakujem vám z celého srdca,“ skočil Anteo predstavenému do reči.

„Ticho, naučte sa, že rozprávať môžete len vtedy, keď ste vyzvaný. Aby som nezabudol, za nedovolený odlet vám nariaďujem trest – 14 dní domáceho väzenia! Môžete odísť!“

Správny chlapec, naozaj, ale tých 14 dní mu nemôžem odpustiť, naozaj nemôžem. Vojna je vojna, nemôžem, ospravedlňuje sám seba v duchu veliteľ.


Zdieľať: