Vo svojich 88 rokoch mala tvár zvráskavenú viac než je ciest na automape. Bola takmer hluchá, hovorila pomaly a myšlienky sa jej miešali, ako keď v rukách miešate kocky. Bývala na prízemí v garsónke so svojou mačkou a kopou časopisov.

Už dávno som ju chcela navštíviť, no vždy som mala nejaké povinnosti. Raz v sobotu popoludní mama navrhla, aby sme ju išli pozrieť. Zaklopali sme na dvere. Otvorila nám a s úsmevom nás pozvala ďalej. Hneď sme zistili, že veľmi rada rozpráva. Nemala som práve náladu počúvať ju, a tak som ticho sedela a jedným okom stále pokukávala na hodiny. Hovorila o svojom živote, zdraví, o svojich mačkách, o svojej mladosti. Započúvala som sa až vtedy, keď spomenula chorobu.

„Už veľmi dávno som nebola v kostole. Som chorá. Pred niekoľkými mesiacmi som prekonala mozgovú príhodu. Odvtedy som stále doma. Ako rada by som bola opäť zdravá, mohla chodiť do kostola a počúvať kázanie! Teraz však rozumiem sotva jedno slovo.“

S mamou sme sa zhrozene na seba pozreli. Táto starenka, ktorá žila v našom vchode na prízemí, je už tak dlho chorá a my sme to ani nevedeli.

„Za tie tri roky, čo tu bývam, ste moja druhá návšteva. Som taká rada, že ste ma prišli pozrieť. Inak som stále sama…“


Zdieľať: