Každý Ježišov nasledovník má svojho strážneho anjela.
Nečakaná návšteva
Dávid sa pomodlil, vstal a vliezol do postele. „Ešte je skoro ísť spať,“ sťažoval sa. „Nemôžem zostať ešte hore?“
„Nie,“ odpovedala mama. „Zajtra ráno potrebujeme skoro vstať a všetci sme už unavení. Už je naozaj neskoro.“
„Ale je tak horúco!“ nariekal Dávid. „Nedá sa mi zaspať, keď je tak horúco!“
„Okná sú otvorené. O chvíľu sa trocha ochladí,“ povedal otec. „Len lež. Uvidíš, že o chvíľu zaspíš.“
Mama a otec popriali Dávidovi dobrú noc, pobozkali ho a odišli. Dávid počul, že šli pozrieť aj jeho malú sestru, ktorá spala vo vedľajšej izbe. Potom počul, ako schádzajú dolu schodmi. Z kuchyne sa začala šíriť príjemná vôňa až na horné poschodie. Doteraz sa mu ešte stále nepodarilo zaspať.
Potom Dávid počul akési čudné, úplne cudzie zvuky. Zdola sa šírili neznáme hlasy. Asi k nám prišla návšteva, pomyslel si Dávid. Ktovie, či majú aj deti. Pôjdem sa pozrieť, kto to je. Vyskočil z postele a vybral sa k dverám.
„Vráť sa do postele a zostaň v izbe!“ počul zrazu akýsi hlas. Celý vyľakaný sa pozrel po izbe. Kto to povedal? Veď tu nikto nie je! Dospel k presvedčeniu, že sa mu to len zdalo, a znovu sa vybral k dverám. Ale opäť počul ten istý príkaz, len vyslovený oveľa prísnejším hlasom: „Vráť sa do postele a zostaň v izbe!“
Aj keď bol zmätený a sklamaný, poslúchol. Vrátil sa do postele a zostal v izbe. Nemal ani tušenie, aká napätá situácia je dolu.
Keď sa mama a otec vrátili dolu, mama ešte upratovala v kuchyni a otec chcel niečo študovať. Len čo si však sadol za stolík, na boku hlavy niečo zacítil.
„Vstaň!“ povedal chlap. Vyľakaný otec sa chcel otočiť a pozrieť sa, kto to je. „Povedal som, vstaň!“ zopakoval muž a viac pritlačil tvrdú vec k otcovej tvári. Otec hneď zistil, že je to pištoľ. Tak pokojne, ako len mohol, povedal: „Dobre, vstanem.“
„Tak a teraz mi daj peňaženku,“ povedal muž. Otec poslúchol. Dával si veľký pozor, aby neurobil nijaký rýchly pohyb.
„Teraz sa otoč a choď do kuchyne. Povedz svojej žene, aby nekričala,“ prikázal neznámy muž. Keď sa otec otočil, uvidel, že sú dvaja a obaja majú čierne masky, aby im nebolo vidno tvár.
„Miláčik, nekrič,“ povedal otec v kuchynských dverách. Aj keď to zlodej prikázal otcovi povedať, udrel ho pritom pištoľou po hlave. Začala mu tiecť krv. Až vtedy si mama všimla dvoch zlodejov, najmä však toho s pištoľou. S otcom sa na seba pozreli. Zlodeji boli naozaj akísi nervózni a vystrašení. Mama i otec vedeli, že nesmú urobiť nič, čo by ich nejakým spôsobom vyľakalo. Ak človeka s puškou niečo vyľaká, môže byť veľmi nebezpečný. Bol by schopný zastreliť aj svoj vlastný tieň.
Otec sa snažil hovoriť celkom pokojne, aby aj zlodeji zostali pokojní. Znovu a znovu opakoval: „Všetko je v poriadku, nebojte sa. Neublížime vám. Sme kresťania. Máme vás radi. Aj Boh vás má rád. Odpustí vám, ak ho o to poprosíte. Môže vás dokonca urobiť šťastnými…“ Jemným hlasom opakoval stále znovu.
„Daj mi kabelku!“ prikázal druhý muž mame. Mama ju pomaly vzala. Muž jej ju vytrhol z rúk a odviedol mamu do obývačky. „Kde máš šperky? Choď a dones mi ich!“ prikázal.
„Nemám nijaké šperky,“ odpovedala mama pokojne. „My šperky nenosíme.“ Mama sa v duchu modlila, aby jej uveril. Nechcela, aby začal prehľadávať celý dom a vyľakal deti. Muž sa pozrel na mamu, či nejaké nemá na sebe, a keď nič neuvidel, rozhodol sa uveriť jej. Nakoniec muži mamu a otca so zakrvavenou hlavou spútali a nechali ležať v obývačke na koberci dolu hlavou. Odišli tak rýchlo a nebadane, ako prišli.
Keď Dávid nepočul chvíľu nijaké hlasy, pochopil, že návšteva už odišla. Otočil sa k stene, že už teda bude spať. Vtedy začul, ako mama a otec bežia hore schodmi. Mama sa šla najprv pozrieť na malú dcérku, ktorá tvrdo spala. Otec vtrhol do Dávidovej izby. „Si v poriadku?“ spýtal sa ho.
Dávid sa nechápavo posadil. „Pravdaže, ocko. Čo sa ti stalo? Prečo ti tečie krv? Kto bol u nás? Ja som vstal a chcel som sa pozrieť…“ V tej chvíli k nim prišla mama a úplne zbledla. „… ale niekto mi povedal, že mám zostať v posteli.“ Mama si najprv myslela, že to bol jeden zo zlodejov. Spýtala sa: „Čo? Kto tu bol?“
„Nikto. Nikto tu nebol. Ale keď som chcel ísť dolu k vám, niekto mi povedal, že mám zostať v posteli. Tak som zostal.“
Mama a otec sa na seba udivene pozreli, a potom spolu objali Dávida silnejšie, než kedykoľvek predtým.
„Dávid, som tak veľmi rada, že si ten hlas poslúchol,“ povedala mama so slzami v očiach.
„Prečo? Stalo sa niečo? Čo sa stalo?“
„Zlatko,“ povedal otec, „tá návšteva, to neboli naši priatelia, ale dvaja zlodeji, ktorí boli akísi nervózni a mali revolver. Báli sme sa, že môžu kedykoľvek začať strieľať. Keby si sa rozbehol dolu schodmi a vletel do obývačky… pravdepodobne… by ťa zastrelili.“
„Tak potom ten, kto mi povedal, že mám zostať v posteli… bol… Myslíš mami, že to bol môj strážny anjel?“
„Určite,“ súhlasili mama a otec.