Pavel, môj kamarát zo školy, dostal od svojho brata nové auto. Keď ním raz prišiel do práce, šiel práve okolo akýsi šarvanec. Zastavil sa a obzeral si ho. „Je to vaše auto, pane?“ spýtal sa.

„Áno, dostal som ho od brata,“ prikývol Pavel.

Chlapec zostal ohromený. „Váš brat vám dal takéto auto? Vás toto auto naozaj nič nestálo? Ani halier? Páni, chcel by som…“

Zaváhal. Pavel vedel, čo chcel povedať – tiež by chcel mať takého brata. Ale to, čo po chvíli dopovedal chlapec, Pavla úplne šokovalo. „Chcel by som,“ pokračoval, „aby som tiež mohol byť takým bratom.“

Pavel pozrel udivene na chlapca a bez rozmýšľania sa ho spýtal: „Chcel by si sa odviezť na mojom aute?“

„Veľmi rád!“ odpovedal.

Po krátkej jazde sa chlapec otočil a so žiariacimi očami povedal: „Pane, boli by ste taký dobrý a zašli by ste pred náš dom?“

Pavel sa trochu pousmial. Myslel si, že vie, o čo ide tomuto šarvancovi. Chcel ukázať susedom, na akom aute sa vozil. Ale Pavel sa opäť mýlil.

„Mohli by ste zastaviť pri tých dvoch schodíkoch?“ spýtal sa chlapec.

Vyskočil z auta a vybehol hore schodmi. Zakrátko Pavel počul, že sa vracia. Neponáhľal sa, pretože niesol svojho malého obrnou postihnutého brata. Posadil ho na najnižší schodík a ukázal na auto.

„To je to auto, o ktorom som ti hore hovoril. Dostal ho od svojho brata a jeho to nestálo nič, ani jediný halier. Raz ti aj ja dám takéto auto, na ktorom sa budeš môcť voziť a obzerať si všetko to pekné, o čom ti teraz hovorím.“

Pavel vystúpil, vzal malého chlapca a položil ho na predné sedadlo svojho auta. Šťastím žiariaci starší brat si sadol vedľa neho. Pre tých troch sa začala nezabudnuteľná jazda.

Vtedy Pavel zistil, čo mal Ježiš na mysli, keď povedal: „Blahoslavenejšie je dávať ako prijímať.“


Zdieľať: