V nemocnici na chodbe sedí smutná mladá žena. Po lícach jej tečú prúdy sĺz. Práve zomrelo jej jediné dieťa. Aj keď sa jej hlavná sestra prihovára, žena tupo hľadí do neznáma.

„Pani Norisová, všimli ste si toho malého chlapca, ktorý sedel na chodbe hneď vedľa izby, kde ležala vaša dcérka?“

Nie, pani Norisová len pokývala, že si nevšimla.

„Matka toho malého chlapca je mladá Francúzka. Doviezli ju do nemocnice pred týždňom v bezvedomí. Z Francúzska sem prišli asi pred troma mesiacmi. Bývali v starom, ošarpanom jednoizbovom byte. Všetkých príbuzných nechali vo Francúzsku; tu nepoznajú naozaj nikoho. Boli len sami dvaja. Tento chlapec príde sem každý deň a celý deň sedí vedľa jej postele v márnej nádeji, že sa prebudí a prihovorí sa mu. Teraz už nemá domov vôbec!“

Bolo vidno, že pani Norisová už počúva. A tak sestrička pokračuje: „Pred 15 minútami táto mladá matka zomrela. Mojou povinnosťou je teraz ísť za tým úbohým chlapcom, ktorý má len sedem rokov, a povedať mu, že už je na tomto svete celkom sám.“ Sestrička na chvíľu zmĺkla. Potom sa obrátila priamo k pani Norisovej a jemným, váhavým hlasom sa spýtala: „Pani Norisová, nešli by ste za ním vy a nepovedali mu to namiesto mňa?“

Čo sa stalo v niekoľkých nasledujúcich okamihoch, nezabudnem do smrti. Pani Norisová vstala, poutierala si slzy, prišla k chlapcovi a objala ho. Po dlhej chvíli tichého objatia obaja vstali a pani Norisová si odviedla tohto chlapca bez domova do svojho domova bez dcérky. V tejto ťažkej a smutnej chvíli si obaja uvedomili, že sa stali jeden druhému všetkým!


Zdieľať: