Sedím vo štvrtom rade veľkej koncertnej sály a rozochvene sa dívam na prichádzajúceho sólistu.
Nie je na ňom na prvý pohľad nič zvláštne, no napriek tomu nemôžem od neho odtrhnúť oči. Je malý, zavalitý, má prešedivené vlasy a vráskavú tvár. Jeho nohy sa ťažko šúchajú po zemi, keď sa na barlách blíži k pódiu. Za ním ho nasleduje dirigent, nesie mu husle a nenútene sa ukláňa. Sólista s veľkou námahou vystupuje na vyvýšené pódium a sadá si na pripravenú stoličku. Publikum ani nedýcha.
Jeho tvár je však krásna. Žiari šťastím. Na prvý pohľad je to láskavý, milý a statočný človek. Z jeho tváre vyžaruje milosť, ktorá mu pomáha prekonávať ťažkosti.
Dirigent Leonard Slatkin dvíha taktovku a Národný symfonický orchester sa chystá zahrať prvé tóny Beethowenovho husľového koncertu. Toto výnimočné dielo, ktoré bolo skomponované v roku 1806, je dlhé a náročné. Stalo sa jedným z míľnikov vážnej hudby.
Oči všetkých sa upierajú na drobného muža na skladacej stoličke, od ktorého sa šíri lahodná nebeská melódia. Je to Itzhak Perlman. Delí sa o svoj výnimočný dar. Hrá so zatvorenými očami, je úplne ponorený do prítomného okamihu.
Skladba sa pomaly odvíja. Dlhé minúty, keď orchester úplne stíchne, hrá celkom sám, tóny jeho huslí stúpajú k nebesiam. Potom sa všetko končí, diváci vstávajú a jasajú „Bravo!“ Otvára oči, rozhliada sa, zdá sa, akoby bol prekvapený, koľko ľudí je všade naokolo. Potom si berie barly a pomaly zostupuje z pódia. Publikum ho stále volá späť.
Každý kresťan má vlastnú pieseň, ktorú vie zaspievať len on. Aj ty ju máš. V istom zmysle každý človek, žijúci na tejto planéte, vydáva zo seba jedinečnú melódiu, ktorú nikto iný nemôže napodobniť.


Zdieľať: