Zdalo sa mi, že Ema, nová spolužiačka, bola osamelá. Rozhodla som sa preto, že ju pôjdem privítať.

„Ahoj, Ema,“ povedala som a usmiala sa. „Volám sa Tamara. Vitaj v našej škole.“

„Ďakujem. Si prvý človek, ktorý sa mi dnes prihovoril.“

Pozrela som sa na hodiny – bolo takmer desať hodín. Dve hodiny nikto nenašiel odvahu, aby za ňou prišiel. „Je mi to ľúto, Ema,“ ospravedlňovala som sa.

„To je v poriadku. Som rada, že aspoň ty si prišla.“

S Emou sme sa čoskoro stali dobrými kamarátkami. Asi o tri týždne neskôr sa mi zdôverila s niečím hrozným.

„Tamara?“

„Čo sa stalo, Ema?“

„Spomínaš si na deň, keď si sa mi prihovorila a predstavila sa mi?“

„Pravdaže. Prečo?“

„Som naozaj rada, že si si našla čas porozprávať sa so mnou.“

Rozmýšľala som, prečo mi to asi hovorí. „Nebolo to nič nezvyčajné. Priatelia to tak robievajú.“

„Nie. Myslím, že mi nerozumieš. V poslednom čase som mala veľa problémov,“ začala Ema.

„Kvôli čomu?“

„Nie je to pre mňa ľahké povedať ti to, ale dôverujem ti.“ Ema sa na chvíľu odmlčala a potom sa priznala: „Už dvakrát som to nezvládla a pokúsila som sa spáchať samovraždu.“

Zostala som zarazená. Jej slová ma vydesili. „Prečo?“ vyhŕklo zo mňa.

Ema sa pozerala do zeme, keď mi vysvetľovala: „V mojej starej škole ma každý nenávidel. Ohovárali ma za chrbtom a vysmievali sa mi do očí. Neprijali ma medzi seba. Zdalo sa mi, akoby na mne nikomu nezáležalo. Cítila som sa ako vydedenec.“

Po lícach jej stekali slzy. Ema potrebovala kamarátku. Rozhodla som sa, že nech sa deje čokoľvek, budem jej priateľkou.

Keď jedného dňa Ema vyšla z triedy, niekoľko chlapcov sa začalo rozprávať.

„Všimol si si dnes Emu?“

„Nie, prečo?“

„Prefarbila si vlasy a vyzerá hrozne,“ smial sa.

„Vždy vyzerá strašne. Myslíš si, že je to pre mňa niečo nové?“

A začali sa smiať.

„Buďte ticho!“ skríkla som. „Nerozprávajte o nej takto!“

Prestali, ale len na chvíľu. Keď Ema vošla do triedy, nastal nový výbuch smiechu. Ema nevedela, čo sa stalo, a pozrela sa na mňa. Potom si sadla.

„Pozri na jej vlasy,“ poznamenal jeden z nich.

„Prestaňte!“ zakričala som.

„Ema, čo si urobila so svojimi vlasmi?“

„Je to OD-POR-NÉ!“ zborovo zopakovali ďalší dvaja.

Ema mlčala.

„Prestaňte!“ zakričala som znovu.

„Je tučná, škaredá a ešte má aj strašné vlasy!“ smiali sa ďalej a vykrikovali hanlivé poznámky. Keď to už Ema nemohla počúvať, vybehla z triedy.

Rýchlo som utekala za učiteľkou a povedala jej, čo sa stalo. „Musím ju nájsť!“ naliehala som. Učiteľka mi dovolila ísť za ňou.

Hľadala som všade, kde som si myslela, že by mohla byť – v telocvični, na ihrisku… Ale nenašla som ju tam. Potom som si spomenula na rúbanisko, kde sme spolu trávili voľný čas. Sedela tam. Bola som taká šťastná, že som ju našla – najmä keď som zbadala, že má pri sebe tabletky.

„Čo tu robíš?“ spýtala som sa jemne.

„Už mám dosť tých ľudí, ktorí si zo mňa stále robia posmech. Už toho mám naozaj dosť!“ kričala.

Modlila som sa, aby mi Boh pomohol upokojiť ju.

„Ema, to nestojí za to. Nemôžeš dovoliť iným ľuďom, aby ťa dostali do takejto situácie. Nedovoľ nejakým dvom sopliakom, aby rozhodovali o tvojom živote!“

„Nemám nijakých priateľov!“ plakala.

„Nemáš nijakých priateľov? Ja som tvoja priateľka. Keby som nebola tvoja priateľka, nebežala by som sem za tebou. Nezáležalo by mi na tom, čo tu robíš. Ale ja som tvoja priateľka a chcem ňou vždy zostať. Nezabúdaj na to!“ povedala som a modlila sa ďalej, aby jej Boh pomohol zvíťaziť nad sebou.

Ema sa pozrela na mňa, potom na tabletky. Hodila ich na zem a rozšliapala. „Ďakujem ti, Tamara. Keby si sem nebola prišla, asi by sa to skončilo inak. Je krásne mať niekoho, kto sa zaujíma o to, čo robím. Vďaka!“

Objala som ju a takto sme spolu šli späť do školy a rozprávali sa.


Zdieľať: