Pani Kentová bola úspešná žena. Myslela si, že je všetko v poriadku, kým jej malý syn neurobil jedného dňa celkom jednoduchý objav. Spomína:

V to ráno sme spolu sedeli pri stole a raňajkovali. Mala som oblečené staré tepláky a rozťahaný starý sveter. Môj syn sa na mňa pozrel spoza misy plnej vločiek svojimi úprimnými detskými očkami a povedal: „Mami, dnes si taká pekná!“

Zostala som zarazená. Ako môžem byť pekná v takom starom oblečení? Dokonca bez mejkapu na tvári! Vlasy som tiež nemala ktovie ako upravené. Chvíľu som rozmýšľala a potom som sa spýtala: „Zlatko moje, prečo si myslíš, že dnes som pekná? Inokedy som predsa pekne upravená a mám na sebe oveľa krajšie šaty. Nerozumiem tomu.“

Môj syn mi odpovedal: „Keď máš nové šaty, topánky s vysokým podpätkom, si namaľovaná a pekne učesaná, viem, že niekam ideš. Ale keď vyzeráš tak, ako teraz, viem, že si doma a patríš iba mne.“

Jeho slová boli ako šípy, ktoré sa zabodli hlboko do môjho srdca. Uvedomila som si, že ak chcem byť dobrou matkou, musím vo svojom živote niečo zmeniť. Kľakla som si na kolená a prosila Boha, aby som vedela byť pre môjho syna dobrou matkou.


Zdieľať: