Keď mala Joan Hermanová sedemnásť rokov, žiarila nadšením. Leto roku 1948 strávila ako dobrovoľníčka na kvakerskom tábore v pennsylvánskych horách. Jej veľkou túžbou bolo pomôcť chudobným ľuďom v horách zlepšiť kvalitu ich života. Spolu s ďalšími dobrovoľníkmi trávila každý deň celé hodiny kopaním zavlažovacieho kanála, ktorý mal privádzať vodu do odľahlých oblastí.

V lete roku 1948 sa na strednom západe a východe Spojených štátov amerických rozšírila epidémia detskej obrny. U Joan sa objavili prvé príznaky. Začalo to tým, že jej bolo veľmi zima. Potom dostala vysokú horúčku. Rozboleli ju všetky svaly. Bolesť chrbta sa stala neznesiteľná. Neraz sa oprela o lopatu a tlačila ju silno do zeme, aby necítila bolesť.

Jedného dňa, keď sa pokúšala pokračovať vo svojej práci, ju premohla taká silná bolesť, že v kanáli skolabovala. Po rôznych lekárskych vyšetreniach bola stanovaná diagnóza – detská obrna. Choroba postupovala. Joan zostala od krku nadol ochrnutá.

Pretože postihnuté boli aj pľúca, lekári zariadili, aby bola umiestnená do veľkého tlakového valca, z ktorého jej trčala iba hlava. Takzvané „železné pľúca“ boli jediný spôsob, ako zabezpečiť dýchanie a udržať ju pri živote.

Joanie prežila v železných pľúcach dvadsať rokov. Stala sa najdlhšie žijúcim človekom v železných pľúcach v dejinách. Bola to pozoruhodná žena s úžasným optimizmom. Jej utrpenie ju viedlo k hľadaniu hlbšieho zmyslu života. To ju priviedlo k vážnemu štúdiu Biblie. Každý deň sa hlboko ponorila do posolstva Písma plného nádeje. Bibliu čítala tak, že jej ju namontovali na stojan pripevnený k jej železným pľúcam. Posolstvo o Ježišovom druhom príchode jej dávalo nádej, že jedného dňa bude opäť zdravá.


Zdieľať: