Hodiny ukazujú 7:15. Dnes prvýkrát cestujem do novej práce. Pri dverách autobusu vidím mladého muža. Vyzerá znudený, ospalý a trochu nervózny. Neviem, prečo stojí tak bokom. Je stredne vysoký a pôsobí celkom normálne. Pristihla som sa, že za neho vysielam krátku modlitbu s prosbou, aby mu dnes Boh pomáhal. Verím, že aj vďaka mojej modlitbe bude mať tento deň ľahší a príjemnejší, ako zrejme predpokladal.

Aj keď v novej práci mám byť až o hodinu, mám strach, či to stihnem. Keď vidím, ako niektorí čítajú časopis alebo knihu, v duchu si nadávam, prečo som si tiež nevzala niečo na čítanie. Väčšina tých, ktorým sa podarilo sadnúť si, podriemkáva.

Autobus zrazu prudko zabrzdí. Na zastávke nastúpi žena so šatkou na hlave. Nájde si kúsok miesta tesne pri druhých dverách. Výraz jej tváre prezrádza odhodlanie, možno až vzburu, ale aj vyrovnanosť. Slnečnými okuliarmi a ružovou šatkou sa jej však nepodarilo celkom zakryť to, že na hlave nemá vlasy. Táto žena možno zápasí s rakovinou. A tak sa opäť krátko modlím za ňu, aby dnes vyhrala svoj boj.

Muž, ktorý ma zaujal najprv, je čoraz nervóznejší. Na jeho čele sa objavujú kvapky potu. O chvíľu mu už stekajú po boku tváre. Utiera si ich. Ani som si nevšimla, že je celý spotený a košeľu má takmer prilepenú na telo. „Pane, prosím ťa, pomôž dnes tomuto mladíkovi,“ modlím sa rýchlo. Neviem, prečo je taký nervózny. Možno ho čaká v škole ťažká skúška. Alebo nejaký problém v zamestnaní. Neviem…

Autobus medzitým zastavil a až teraz som si všimla, že žena v autobuse už nie je. Na ďalšej zastávke vystupujem. Vysielam ešte raz krátku modlitbu za túto ženu i za „spoteného muža“. Uvedomujem si, že vlastne nemám šancu dozvedieť sa, či moje modlitby priniesli do ich života nejakú zmenu. Ale rada si predstavujem, že možno práve vďaka mojej modlitbe im Boh dal dnes niečo „navyše“, pomohol im obstáť v nejakej skúške, vyriešiť nejaký problém a ľahšie niesť utrpenie a bolesť.

Je dobré chodiť po svete s otvorenými očami. Veď možno práve ty si jediný, kto sa za niektorých ľudí modlí.


Zdieľať: