Jedno nedeľné popoludnie som s naším päťročným Štefanom ležal na pohovke a čítal mu knihu. Štefan pozorne počúval každučké slovo. Pri každej stránke sledoval moje pohyby a tón hlasu. Bolo nám spolu dobre.

„Ocko,“ z ničoho nič ma prerušil náš malý blondiačik, „asi starneš.“

„Čo si to povedal, Števko?“

„Vyzeráš tak trochu ako starý otec,“ odpovedal.

Modré oči môjho syna ma pozorne skúmali a hľadali príznaky pribúdajúcich rokov.

„Čo tým myslíš, že vyzerám ako starý otec?“ Snažil som sa zostať pokojný, ale v mojom vnútri to vrelo.

„Na tvári už máš vrásky.“

„Nie, nemám… Možno…“

„Veru máš.“

„Kde?

„Tu, tu a tu. Starneš.“

No výborne, chlapče. Akurát to som teraz nepotreboval počuť.

„Myslíš si, Štefan, že už čoskoro zomriem?“

„Neviem. Koľko máš rokov?“

„Tridsať. Pamätáš si? Keď som mal narodeniny, sfúkol si na mojej torte tridsať sviečok alebo prinajmenšom väčšinu z nich.“

„Koľko je to tridsať?“

„Nuž, je to trikrát toto,“ povedal som a ukázal som mu ruky so všetkými prstami. Jeho modré oči zostali doširoka otvorené. „Ty si naozaj už poriadne starý!“

Až doteraz som si myslel, že je všetko v poriadku. Napokon, štyridsať – to už je predsa len starší vek, ale tridsať – to určite ešte nie, v žiadnom prípade. Natiahol som sa na pohovke a začal si uvedomovať smutnú pravdu – mám tridsať. Už dávno nie som dieťa. Už dávno ma deti od susedov nevolajú „Filip“. Už som pre nich „ujo“ alebo „pán sused“. Žiaci a študenti už nie sú mojimi rovesníkmi. Sú to deti.

Čo som vlastne dokázal za tie tri desaťročia tu na zemi? Nie je to veru ktoviečo. Máme auto, ale bývame v podnájme. Podobne ako mnohí ďalší, len tak „prežívame“. A teraz, keď som „starý“, uvedomujem si, že majetok sa nemeria vecami, ktorých sa môžem dotýkať. Ani sláva nepomôže nikomu dostať sa do neba. Jediné, čo má hodnotu, je moja viera. Áno, Števko, to je to, čo by som ti rád nechal ako dedičstvo. Sme bohatí, syn môj. Bohatí na vzťahy. Bohatí na spomienky. Bohatí na radosť a smiech.


Zdieľať: