Pani Radomíra spomína:

Pretože som strašne zle videla na ľavé oko a stále sa to zhoršovalo, navštívila som lekára. Nasledoval kolobeh vyšetrení a pobyt v nemocnici. Po troch mesiacoch mi bola potvrdená diagnóza – skleróza multiplex.

Stalo sa to pred pätnástimi rokmi. Odvtedy mi život nadelil veľa radostí i bolestí. So svojou láskou si vymieňame sľub lásky, úcty a vernosti, kým nás smrť nerozdelí, v kostole, kde sme sa prvýkrát stretli, keď sme mali deväť rokov. Narodilo sa nám krásne dievčatko a o rok a pol neskôr dostávame ďalší dar – synčeka.

Po desiatich rokoch mi manžel jedného dňa oznámil, že sa zamiloval do inej ženy a nevie, čo s tým. V tej chvíli som si spomenula na množstvo spoločných výletov, ktoré sme podnikli po celej Európe, stopovali a nemali nič, len svoju lásku. A nič nám nechýbalo. Potom na narodenie detí a všetky tie krásne dni s nimi, keď som verila, že šťastnejšia už asi nemôžem byť…

Odvtedy, čo manžel odišiel, prešli štyri roky. Preplakala som celé noci a nechápala, kde sa môže láska stratiť. Bolo to najťažšie obdobie v mojom živote. Oveľa ťažšie a bolestnejšie než vtedy v nemocnici, keď som síce prestávala vidieť, ale za ruku ma držal človek, ktorého som milovala. Ani dnes nemôžem povedať, že som všetko pochopila. Stále pred sebou vidím deti, ktoré tak veľmi túžia mať doma mamku i ocka…

V lete 2011 som dostala ťažkú depresiu, ktorá trvala osem mesiacov, tri mesiace som strávila v nemocnici. Boli to dni veľkých bolestí duše, ktoré sa nedajú porovnať s ničím, čo som zažila predtým. Prestala som veriť, že bude lepšie.

Táto skúška ohňom ma posunula v živote a dala mi veľa dobrého. Vážim si každé nové ráno a radujem sa z každej peknej chvíľky. Preto prosím, ani vy to nevzdávajte. Verte, že aj cez slzy uvidíte farby dúhy. Naša vyčerpávajúca púť po tomto svete nám každý deň prináša nové stretnutia, výzvy, bolesti, ale aj veľa radosti.


Zdieľať: