Starý Joe umieral. Poslednú vôľu mal spísanú, majetok spravodlivo rozdelil medzi deti a manželku a všetky svoje veci si dal do poriadku. Mohol sa teda pokojne rozlúčiť s priateľmi a odísť. V kútiku duše ho trápil zvláštny pocit – nevybavený účet s nepríjemným susedom Billom. Naoko boli takmer priatelia – vždy sa slušne pozdravili, občas prehodili pár slov o počasí a niekedy si dokonca vzájomne požičali náradie do záhradky. V skutočnosti si však boli dlhé roky tŕňom v oku. Tajne si robili rôzne prieky, kuli intrigy a vymýšľali zložité pasce. Jednoducho sa správali ako malí chlapci. Celý život to Joemu neprekážalo, dokonca mal z toho zvláštnu radosť. Teraz však cítil, že žarty končia. Dal si suseda zavolať. Keď prekvapený Bill prišiel, nemohol uveriť vlastným ušiam. Joe sa mu zajakavo ospravedlnil za všetky príkoria a s nezvyčajnou úprimnosťou ho prosil o odpustenie. Bola to dojímavá chvíľa – dvaja „starí blázni“ si konečne podali ruky. Bill odchádzal dojatý. Keď sa vo dverách naposledy obrátil k svojmu novému priateľovi, zrazu počul: „Ale veľmi si nenamýšľaj! Ak sa uzdravím, tak to neplatí!“

Nie je to pre nás, ľudí, typické?


Zdieľať: