Po nekonečne dlhej mexickej diaľnici sa rúti auto. Oblaky prachu sa ako hmla vznášajú nad krajinou. Ľahký vánok ich roznáša do okolitých rovín riedko zarastených vysokými kaktusmi. Za volantom sedí výborný šofér. Auto ide stále rovnakou rýchlosťou, aj keď miestami sú na diaľnici nepríjemné zákruty. Hluk motora, ktorý pripomína let lietadla, počuť naďaleko. Zrazu sa však pravidelný chod motora preruší. Motor znovu a znovu vynecháva, až stíchne úplne. Auto sa zastaví.

„Čo sa stalo, Wilhie? Prečo stojíme? Niečo sa pokazilo?“ pýta sa muž, ktorý sedí za šoférom vedľa malého dievčatka.

„Došiel nám benzín, pane. Na poslednej čerpacej stanici nás zle informovali. Predavač ma presviedčal, že plná nádrž nám vystačí po nasledujúcu stanicu. Dobre, že sme nezostali niekde ďaleko od ľudí. Tam vľavo je väčšia farma. Zájdem ta. Určite budú mať benzín pre hospodárske stroje a predajú nám niekoľko litrov.“

Muž s dievčatkom zostali v aute sami a šofér sa vydal smerom k farme.

Po ceste smerom k autu kráča chlapec. Môže mať desať, možno dvanásť rokov. Je to syn farmára, za ktorým práve odišiel vodič auta. Chlapec je bosý, šaty má roztrhané. Ponáhľa sa, pretože uvidel stojace auto. V tej dobe vidieť takýto americký osemvalec zblízka, to je niečo! Pedrito videl už veľa áut, ale vždy len zďaleka, ako šli po diaľnici.

Úctivo si zložil z hlavy široké slamené sombrero a pozdravil. Zvedavo si prezerá zázračný stroj a sem-tam sa nenápadne pozrie na čisto a pekne oblečené dievčatko, ktoré sedí vedľa svojho otca. Aj pre ňu je pohľad na takého otrhaného chlapca niečím novým. V meste sa nestretáva s inými deťmi. Osemročná Mabel, dcéra generálneho riaditeľa Wanderera, nechodí ani do školy ako iné deti, ani na ihrisko. Nechodí nikam, pretože nemôže. Je chromá.

Práve teraz je na ceste do Los Angeles, kam ju vezie otec k slávnemu lekárovi. O niekoľko minút už malá Mabel nadväzuje rozhovor s Pedritom. Čo ten chlapec všetko vie! čuduje sa Mabel. Pedrito pozná mená všetkých kaktusov, ktoré rastú na okolí, dokáže napodobniť štekot kojota, ba vie aj to, kde je orlie hniezdo.

„Ocko, tak veľmi by som chcela malého orla!“ volá nadšene malá Mabel.

Otec sa pousmeje nad nezvyčajným prianím svojej dcérky. „Ale, dievča moje, orol nie je papagáj ani iný domáci vták. Chytiť mladého orla je veľmi ťažké.“

Pedrito počúva, rozmýšľa a zrazu dostane nápad: „Pane, vyleziem k orliemu hniezdu a prinesiem Mabel mladého orla. Nič za to nechcem. Ide mi len o to, aby mala radosť.“ Pedrito sa hneď rozbehne. Nepočuje, ako pán za ním kričí: „Hej, chlapče, nikam nechoď! Nechcem nijakého orla, počuješ?“

Pedrito beží ako zajac a o chvíľu sa už stratí v skalách po pravej strane cesty. Skáče ako kamzík z jednej skaly na druhú, stúpa vyššie a vyššie. Šikovne lezie po strmej skalnej stene. V pukline vidno niečo ako chumáč suchých vetvičiek – to je orlie hniezdo. Pedrito chvíľu sleduje oblohu. Nikde nič. Staré orly určite odleteli niekam na lov. Musí rýchlo konať. Z vrecka vytiahne povrázok a akúsi handričku. Málokto by uhádol, že je to jeho vreckovka. Ešte niekoľko odvážnych skokov a Pedrito je pri hniezde. Uprostred neho sa krčia tri už operené mláďatá. Keď uvideli chlapca, všetky spustili hlasný krik a zlostne otvárajú zobáky. Pedrito je odvážny, nebojí sa. Chytí jedno z mláďat, šikovne mu omotá handričku okolo hlavy a rýchlo zviaže pazúry motúzikom.

Tu však padne na skalný výbežok, na ktorom je hniezdo, tieň. Vo vzduchu počuť zvláštny šuchot. Chlapec sa pozrie hore. V okamihu uskočí a pritlačí sa do skalnej rozsadliny. Starý orol sa nečakane vrátil a okamžite zaútočil na votrelca. Pedrito vie, že ak zostane v skalnej pukline, orol ho nemôže napadnúť. Tlačí sa preto k studenej skale, zatiaľ čo orol neúspešne naráža krídlami do skalnej steny. Prešla takmer hodina. Zdá sa, že orol sa vzdal márnej námahy.

Pedrito opatrne vykukne zo svojho úkrytu a bystrými očami sleduje oblohu. Nikde nič. Orol zrejme zistil, že sa zbytočne namáha a odletel.

Šikovne ako jašterička zlieza Pedrito z vrcholu skaly. Živú korisť pevne drží za zviazané pazúry. Najkratšou cestou sa ponáhľa k diaľnici. No po aute ani stopy. Sklamane hľadí do pustého údolia. Ako veľmi sa tešil, že chromému dievčatku urobí radosť! Smutne kráča domov k farme a rozmýšľa, či by mladého orla nemal pustiť. Koľko námahy ho to stálo a aké to bolo nebezpečné! A všetko to bolo zbytočné! Malá Mabel sa nikdy nedozvie, že Pedrito s nasadením vlastného života splnil jej zvláštne prianie.

Mrzutý kráča po piesočnatej ceste. Čo však nevidí? V piesku sú stopy koní, ktoré ťahali auto! Rozbehne sa rýchlo k farme. V kôlni stojí auto a z otvorených okien počuť veselý smiech malej Mabel. Neskôr sa Pedrito dozvedel, že na farme nemali ani trochu benzínu, preto auto odtiahli pod strechu. Jeden zo sluhov odišiel na najbližšiu stanicu, aby tam kúpil benzín.

Ako sa tento príbeh skončil? Mabel si odvážala do mesta svojho orlíka a vedľa vodiča sedel Pedrito. Odchádzal do školy. Bol prijatý do jednej z automobilových tovární, ktorých riaditeľom bol Mabelin otec.


Zdieľať: