Joseph Damien sa narodil v Belgicku v zbožnej katolíckej rodine. Keď sa rozhodol stať sa kňazom, jeho rodičia boli na svojho syna veľmi hrdí. O nejaký čas potom, ako bol uvedený do kňazskej služby, sa Joseph dopočul o stovkách malomocných, ktorí žili na jednom z Havajských ostrovov, ktorý sa volá Molokai. „Všetci sú hladní, chodia otrhaní a cítia sa opustení,“ povedali mu cirkevní predstavitelia. „Ich jediným priateľom je ich vlastná bieda. Musíme tam poslaž niekoho, kto by im priniesol Ježišovu nádej.“ Joseph sa dobrovoľne prihlásil.
Keď prišiel na Molokai a uvidel znetvorené tváre malomocných a ich zmrzačené končatiny, nemohol sa na to pozerať. Bolo to príliš odporné. Rozhodol sa, že nebude bývať medzi nimi, ale bokom v malej chatrči. Variť si bude sám a prať si bude tiež sám. Malomocným bol vstup do jeho domu zakázaný. O Kristovi im rozprával v malom kostole, kde chodieval kázať. Ale jeho slová nemali nijaký účinok.
Jedného dňa si Joseph uvedomil, že slová nestačia. Ježišovu lásku im predsa musí aj prejaviť. „Ako im môžem pomôcť, keď sa snažím vyhýbať sa im?“ kládol si otázku.
Joseph sa napokon rozhodol, že sa bude s malomocnými stretávať a žiť s nimi. Pomáhal im stavať lepšie domy. Umýval im boľavé miesta a obväzoval rany. Pomáhal im kopať studne. Zaobstarával im potraviny a odev. Naozaj sa stal jedným z nich, pretože aj on sa počas nakazil a zomrel na malomocenstvo. Ale skôr, než zomrel, prežíval nesmiernu radosť, pretože videl, ako všetci obyvatelia ostrova prijímajú Krista.
Splniť si povinnosť je jedna vec. Urobiť to s láskou je však niečo úplne iné.


Zdieľať: