Bola jar. Ľadové kryhy plávali dolu riekou až k Niagarským vodopádom. Keď som pozoroval veľké kusy ľadu plávajúce dolu riekou, v jednom z nich som uvidel mŕtve telo ryby. Čajky lietali ponad rieku a hľadali si nejakú potravu.

Pozoroval som jednu z nich. Zdalo sa mi, že akosi zaostáva a rozmýšľal som prečo. Po chvíli som pochopil, že uvidela mŕtvu rybu a chce sa k nej nejako dostať. Keď sa jej to konečne podarilo, sadla si na ľad a kŕmila sa dovtedy, kým všetko nezjedla. Medzitým však ľad doplával až na okraj vodopádu. Čajka to spozorovala a chcela vzlietnuť. Začala mávať svojimi mocnými krídlami. Nič. Trepotala silnejšie a silnejšie – a stále nič. Zdržala sa na ľade príliš dlho. Žrala tak pažravo, že nespozorovala, ako jej nohy primrzli k ľadu. Ľad ju svojou váhou stiahol dolu a čajka skončila v priepasti.

Čím dlhšie sa zahrávame s nejakým hriechom, tým silnejšie sme k nemu pripútaní a tým ťažšie sa ho napokon zbavíme. A niekedy sa to už nepodarí vôbec, lebo hriech dokáže stiahnuť svoju obeť do bezodnej priepasti.


Zdieľať: