Wilhem Busch

Potrebujem niekoho, koho ruky sa môžem držať. Pre svoju vieru som bol v nacistických väzeniach. Boli hodiny, keď som si myslel: „Už len krok ma delí od temnej ríše šialenstva, odkiaľ niet návratu.“ A potom prišiel Ježiš! A všetko bolo opäť dobré.

Vo väzení som zažil večer, keď sa tam rozpútalo peklo. Umiestnili k nám prechádzajúci transport ľudí, ktorých viezli do vyhladzovacieho tábora – ľudí, ktorí už nemali nijakú nádej. Časť z nich boli kriminálnici a časť nevinní Židia.

Jedného nedeľného večera podľahli títo ľudia zúfalstvu. Všetko sa rozkričalo. Neviete si to ani predstaviť. Budova so samými celami plnými zúfalstva, kde všetko kričí a búri sa proti stenám a dverám. Strážnici sú nervózni a strieľajú revolvermi do stropu, pobehujú a kto im padne do ruky, zmlátia ho. Ja sedím v cele a myslím si: ´Takto vyzerá peklo.´ V tejto situácii mi zrazu prišlo na um: ´Ježiš! On je predsa tu!´ Potom som vo svojej cele povedal celkom ticho: „Ježiš! Ježiš! Ježiš!“ a o tri minúty bolo ticho. Nikto z ľudí to nepočul, len On – a démoni museli ustúpiť. A potom som napriek prísnemu zákazu nahlas zaspieval: „Drahý Ježiš, darca svetla a sily. Keď sa srdce ľaká, dlho pomoc čaká, hľadá len Teba, Kriste, Boží Baránku. Žiadna sila sa ti nevyrovná.“

Všetci väzni to počuli. Strážcovia nepovedali ani slovo, keď som spieval ďalej: „Keď sa všetko otriasa, keď zlo tiahne v plnej zbroji, Ježiš pri mne stojí.“

Priatelia, vtedy som cítil, čo znamená mať živého Spasiteľa.


Zdieľať: