Dvaja mladí muži sa rozhodli študovať na univerzite. Aby si na štúdium zarobili, museli sa prebíjať cez mnohé ťažkosti a problémy. Ich mzdy boli zúfalo nízke. Jeden z nich dostal nápad. Zorganizujú recitál významného klaviristu Paderewského. Peniaze, ktoré tak získajú, použijú na stravné a školné. Manažér tohto významného klaviristu žiadal ako záruku dvetisíc dolárov. Študentov to neodradilo a v príprave koncertu pokračovali. Aj keď sa veľmi snažili, na svoje veľké sklamanie zistili, že zisk z koncertu je len 1600 dolárov. Po koncerte študenti vyhľadali veľkého umelca a povedali mu o svojej snahe i výsledku. Odovzdali mu celý zisk 1600 dolárov a pridali k tomu dlžobný úpis na 400 dolárov s vysvetlením, že sa budú snažiť túto sumu čím skôr získať a potom mu ju hneď pošlú.

„Nie,“ povedal Paderewski, „nebude to tak.“ Priamo pred nimi roztrhal dlžobný úpis na kúsky, vrátil im peniaze a povedal: „Nechajte si týchto 1600 dolárov. Zaplaťte všetky svoje výdavky a každý z vás nech si zo zostatku nechá 10 percent na štúdium. Zvyšok mi potom pošlite.“

Roky plynuli. Boli to úspešné roky hojnosti. Paderewski sa stal poľským premiérom. Ale potom prišla strašná vojna. Paderewski sa snažil zo všetkých síl nasýtiť tisícky hladujúcich poľských občanov. Na svete žil len jeden človek, ktorý mu mohol pomôcť. A nielen jemu, ale aj jeho ľudu. Vďaka jeho ochote a odvahe vtedy začali prúdiť do Poľska tisíce ton potravín, ktoré poľský premiér rozdeľoval medzi svoj milovaný ľud.

Keď roky hladu pominuli, poľský premiér vycestoval do Paríža, aby poďakoval Herbertovi Hooverovi za pomoc, ktorú mu poslal. „To je v poriadku, pán Paderewski,“ znela odpoveď pána Hoovera. „Mimochodom, zrejme si nespomínate, ale práve vy ste mi kedysi pomohli, keď som bol študentom na univerzite a nemal som peniaze.“


Zdieľať: