Joe Simpson a jeho priateľ sa prebudili v snehovom „lôžku“ pod vrcholkom hory Siula Grande v peruánskych Andách. Po návrate z vrcholu, kde zúrila víchrica, museli prenocovať v snehu. Od základného tábora ich delilo ešte 16 km. Keď sa vyhrabali z úkrytu, vonku bol už krásny deň.

Svah, ktorým zostupovali, bol nebezpečný, plný závejov a ľadových trhlín. Nasadili si mačky (horolezecké stúpacie železá) a istili sa lanom a cepínom (horolezecký čakan). Náhle sa však pod Simpsonom prelomil ľad a on sa rútil dolu. Kamarát ho istil lanom, preto nespadol ďaleko, ale nohou narazil do skalného výbežku. Pravé koleno ho neznesiteľne bolelo, takže kričal od bolesti. Jeho kamarát Yates k nemu zliezol a snažil sa mu pomôcť. Koleno bolo vážne zranené. To je najhoršie, čo sa v horách môže horolezcom stať. Simpson bol príliš ťažko zranený na to, aby sa bez pomoci dostal do základného tábora. Ak sa Yates pokúsi pomôcť mu, ohrozí svoj život. Aká je nádej na záchranu?

Nehľadiac na extrémne riziko, Yates neopustil svojho priateľa. Začal ho postupne spúšťať dolu svahom. Pre Simpsona to bolo veľmi bolestivé. Bolo mu zle, lebo pri páde si udrel aj hlavu a utrpel otras mozgu. Yates tiež veľmi trpel, pretože mu pri práci so zamrznutými lanami úplne omrzli ruky. Keď takto zliezli najstrmšiu časť hory, začali dúfať, že sa z toho predsa len dostanú. Vtedy však prišla ďalšia katastrofa.

Zranený Simpson, ktorého kamarát spúšťal dolu, sa zrazu preboril do trhliny a ostal bezmocne visieť 4,5 metra pod previsom ľadovej steny, ktorá sa kolmo rútila do 30 metrovej hĺbky. Simpson visel nad hlbinou a nemohol si pomôcť. Začal mrznúť a čakal už len na smrť. Yates tiež pomaly umieral od únavy. Uvedomoval si, že lano už dlhšie neudrží a ak ho neprereže, zahynú obaja. So zúfalým odhodlaním Yates lano prerezal.

Simpson očakával, že sa pri páde zabije. Namiesto toho však zacítil silnú bolesť v nohe. Uvedomil si, že žije. Nespadol priamo do skalnej štrbiny, ale na rímsu, ktorá bola v 18-metrovej hĺbke.

Keď sa prebral, obzrel si miesto, kde sa ocitol. Bola to obrovská jaskyňa zo snehu a ľadu. Jej steny boli lesklé, sfarbené do modrozelena. Jediné spojenie s vonkajším svetom tvorila diera, ktorou sem spadol. Trhol lano a ono spadlo naň. Podľa čistého rezu spoznal, že jeho priateľ ho odrezal.

Uvedomil si strašnú realitu. Nikdy nemyslel, že sa raz ocitne v skalnej jaskyni so zmrzačenou nohou, ponechaný pomalému umieraniu od zimy, hladu, smädu a bolesti.

Yates, úplne vyčerpaný, sa zrútil do snehu a na chvíľu od vyčerpania zaspal. Za brieždenia sa vybral do základného tábora. Vedel, že nemal nijakú šancu zachrániť svojho priateľa, ktorý určite po tom, čo lano odrezal, zahynul.

Simpsonovi sa noc vliekla pomaly. Od zúfalstva sa rozplakal. Keď konečne nadišlo ráno a slnečné svetlo preniklo do jeho ľadového väzenia, začal volať o pomoc. Uvedomil si, že ostal sám. Nemohol vyliezť hore, ale nechcel sa vzdať len tak, bez boja. Mal lano, a tak sa rozhodol, že sa spustí dolu. Zaistil lano o skobu a začal sa spúšťať. Nevedel, či lano dočiahne až na dno, ale teraz mu to bolo už jedno. Ak nedočiahne, jednoducho sa pustí a skončí na dne.

Keď sa však spustil dolu, dostal sa na dno skalnej štrbiny, ktoré bolo pokryté snehom. Štrbina stúpala šikmo hore. Na vrchu uvidel svetlom ožiarený otvor. Zmocnila sa ho nádej na záchranu! Pod sebou si všimol čierne diery. Uvedomil si, že to, na čom leží, nie je dno, ale len zvyšok snehovej lavíny, ktorá sa zastavila v pukline. Opatrne sa posúval po krehkom snehovom koberci. Plazil sa čo najopatrnejšie po bruchu a nohu vliekol bezmocne za sebou. Snehová lávka stúpala prudko hore, asi 40 metrov k otvoru. Keby bol zdravý, túto prekážku by prekonal za 10 minút. Ale s poranenou nohou mu to trvalo celých 5 hodín. Zasekával si cepín a po centimetroch sa priťahoval vyššie a vyššie. V podzemnej jaskyni sa ozývali jeho vzlyky, prosby i výkriky bolesti. Konečne sa ocitol vonku. Uvidel jasnú modrú oblohu. Ostré slnko osvetľovalo horské hrebene nad ním.

Omdlel a ostal ležať. Keď sa prebral, uvedomil si, že na tom nie je o nič lepšie ako predtým, než spadol do trhliny. Nemal jedlo ani vodu a umieral od vyčerpania. Od mrazu mal ruky čím ďalej, tým menej citlivé.

Simpson sa aj tak nechcel vzdať. Akýsi vnútorný hlas mu hovoril, že má šancu. Pochopil, čo musí urobiť, aby sa zachránil. Začal zostupovať na spodný ľadovec. Plazil sa, poranenú nohu ťahal za sebou a rukami rozhŕňal záveje. Zakaždým, keď sa dotkol boľavej nohy, od bolesti vykríkol. Takto postupoval celý deň a bol presvedčený, že kým vníma svoj vnútorný hlas, bude v poriadku.

Noc strávil v nepohodlnej diere v snehu a ráno pokračoval ďalej. Odpoludnia druhého dňa snehu ubudlo, a tak sa už nemohol plaziť, ale musel pokračovať krívajúc. Nohu si núdzovo znehybnil a cepín používal ako palicu. Postupoval ešte pomalšie, pretože pohyb po skalnatom teréne bol ešte bolestivejší ako plazenie po snehu. Deň sa pomaly vliekol. Opäť nastala tmavá a chladná noc.

Nasledujúce ráno ho jeho vnútorný hlas doslova postavil na nohy. Pochopil, že ak dnes nedôjde do základného tábora, určite zomrie. Aj keď bol úplne vyčerpaný, pokračoval v boji a pri každom kroku si šomral všelijaké nezmyselné vety.

Deň sa pomaly menil na noc a začalo pršať. Tu naraz zbadal mihotajúce svetlá základného tábora. Z diaľky k nemu doľahli ľudské hlasy. Žeby to boli halucinácie? Začal zúrivo kričať a oni mu odpovedali. Pred ním sa rozsvietilo poskakujúce svetlo, ktoré mu prinášal jeho šokovaný priateľ Yates.

Simpson nemohol hovoriť. Vzlykal a zvracal, po tvári mu stekali slzy. Unikol z pazúrov smrti a teraz bol opäť v bezpečí. Podarilo sa mu to len preto, že sa nevzdal!


Zdieľať: