Na veľké priestranstvo pred Božím trónom sa zhromaždili milióny ľudí. Vpredu sa vytvorili skupinky, ktoré ohnivo diskutovali – nie v strachu a s obavami, ale so zjavným pobúrením. „Ako to, že nás Boh bude súdiť?“ povedal niekto. „Čo on vie o utrpení?“ vybuchla akási tmavovláska a vyhrnula si rukáv, aby ukázala jazvy, ktoré jej zostali z nacistického koncentračného tábora. „Museli sme vytrpieť násilie, bolesť, muky, smrť!“ V inej skupinke si černoch stiahol dolu golier. „A čo toto?“ spýtal sa, keď ukazoval na škaredú jazvu, ktorá mu zostala po popálenine. „Týrali ma nie preto, že som urobil nejaký zločin, ale preto, že som černoch! Násilne ma vytrhli od mojich blízkych a vzali za otroka. Takmer som sa udusil na lodi s otrokmi. Drel som, kým som nepadol na zem mŕtvy.“

Na celom priestranstve boli stovky takýchto skupiniek. Každý sa sťažoval na Boha za zlo a utrpenie, ktoré dovolil na tomto svete. Ako dobre je Bohu, že môže žiť v nebi, kde nie je plač, strach, hlad ani nenávisť! Veď čo Boh vie o tom, čo všetko musí človek vytrpieť na tomto svete? „Boh má v nebi krásny bezstarostný život,“ hovorili si.

Každá skupinka si zvolila svojho vodcu. Bol to človek, ktorý v živote trpel najviac. Bol medzi nimi Žid, černoch, Ind z kasty nedotknuteľných, človek z Hirošimy, muž, ktorý sa narodil ako nemanželské dieťa a človek, ktorý takmer celý život prežil v jednom zo sibírskych pracovných táborov. Títo ľudia sa stretli v prostriedku a rozprávali sa spolu. Napokon boli pripravení, aby každý z nich predstavil svoj prípad. Skôr, ako Boh nad nimi vynesie rozsudok, musí si predsa vypočuť, aké utrpenie a nespravodlivosť v živote podstúpili. Rozhodli sa, že Boh – aby bol jeho súd spravodlivý – by mal žiť na zemi ako človek.

Ale pretože on bol Boh, určia isté normy, ktoré zabezpečia, aby svoju božskú moc nepoužil vo svoj prospech – nech sa narodí ako Žid; nech je spochybnená legitimita jeho narodenia, aby nikto nevedel, kto je jeho skutočným otcom; nech bojuje za svoju vec tak spravodlivo a pritom radikálne, že ho bude väčšina tradičných náboženských predstaviteľov nenávidieť, odsudzovať a snažiť sa vylúčiť zo spoločnosti; nech ho zradia jeho najbližší priatelia; nech je falošne obvinený a súdený zaujatým súdnym tribunálom; nech ho odsúdi zbabelý sudca; nech okúsi tú strašnú samotu a úplnú opustenosť, keď je človek sám a opustený všetkými; nech je mučený a nech zomrie! Nech zomrie najponižujúcejšou smrťou – s dvoma obyčajnými zločincami.

Zakaždým, keď vodca predniesol svoju časť rozsudku, celým davom sa ozvala vrava. Každý chcel vyjadriť, že s tým súhlasí. Keď dokončil posledný z nich svoje vyhlásenie, nastalo dlhé ticho. Nikto nepovedal jediné slovo. Nikto sa nepohol. Všetci si zrazu uvedomili, že Boh si tento rozsudok už vytrpel.


Zdieľať: