Moji rodičia obetovali veľa času a financií, aby sme mohli študovať. Mojím snom bolo študovať na misijnej škole. Kým som ešte býval doma, rodičia i kazateľ miestneho zboru dávali všetkým mladým ľuďom najavo, akí sme pre nich dôležití. Venovali nám svoj čas, rozprávali sa s nami, hrali hry a pomáhali nám, ako vedeli.

Blížil sa koniec môjho štúdia na strednej škole. Nevzdal som sa svojho sna študovať na misijnej škole. Chcel som ísť študovať do Peru. Problém bol v tom, že som potreboval 535 dolárov na letenku do Peru. Moji rodičia si niečo také nemohli dovoliť. Ani v rodine som nemal žiadnych bohatých príbuzných, na ktorých by som sa mohol obrátiť s prosbou o pomoc. Nevedel som, čo mám robiť. Môj sen študovať v Peru sa pomaly ale isto rozplýval ako ranná hmla.

Kazateľ a vedúci predstaviteľ môjho cirkevného zboru to však nevzdali. Záležalo im na tom, aby som tam šiel študovať. Doposiaľ investovali nespočetné množstvo hodín tomu, aby nám mladým dokázali, že sme vzácnou súčasťou zborového spoločenstva. A tak aj teraz vymysleli spôsob, ako mi pomôcť získať peniaze na letenku do Peru.

Raz v sobotu doobeda sa kazateľ postavil za kazateľnicu a všetkým prítomným vysvetlil, že jeden „náš študent“ by chcel študovať na misijnej škole, ale potrebuje pomoc. Poslal kolovať košík na zbierku a poprosil o finančnú podporu určenú konkrétne na letenku pre mňa. Keď diakoni spočítali vyzbierané peniaze, výsledná suma bola 535 dolárov. Potom ma pozvali dopredu a modlili sa za mňa. Vtedy som si opäť uvedomil, aký som pre nich dôležitý – a aj pre Pána Boha. Celý zvyšok svojho života som nepochyboval o tom, že Boh ma pozýva slúžiť mu.

Rozhodol som sa, že svoj život zasvätím tomu, aby som mladým ľuďom pomáhal prehĺbiť ich vzťah k Bohu. Veľmi dobre si pamätám, ako mne pomohli rodičia, kazateľ a členovia môjho zboru. Preto som odovzdal seba Bohu. Chcem byť Božím „nástrojom“ a pomáhať iným prísť k nemu.


Zdieľať: