Niekdajší prezident Spojených štátov William McKinley stál pred úlohou určiť veľvyslanca do istej krajiny. Mal dvoch kandidátov, ktorých schopnosti boli takmer vyrovnané. Pán McKinley rozmýšľal, aké meradlo určiť, podľa ktorého by zistil charakter a skutočnú veľkosť týchto mužov. Neskôr sa zdôveril s tým, že práve sebectvo jedného sa napokon stalo rozhodujúcim faktorom, ktorý ovplyvnil jeho rozhodnutie.

Stalo sa to pred niekoľkými rokmi, keď bol ešte členom Kongresu Spojených štátov. McKinley nastúpil do autobusu mestskej dopravy práve v čase dopravnej špičky a podarilo sa mu obsadiť posledné voľné miesto.

Zakrátko nastúpila do autobusu stará žena, ktorá si zarábala praním. V rukách držala ťažký kôš plný bielizne. Prešla takmer celý autobus a nakoniec zostala stáť v uličke. Sotva však dokázala počas jazdy udržať rovnováhu. Nikto jej neponúkol svoje miesto. Jeden z mužov, ktorí kandidovali na veľvyslanca, sedel práve vedľa tejto stojacej ženy. McKinley si všimol, že posunul noviny viac do strany, aby ju nevidel. Pán McKinley sa postavil, vzal tejto žene kôš s bielizňou a ponúkol jej svoje miesto v zadnej časti autobusu.

Kandidát na veľvyslanca sa nikdy nedozvedel, že práve tento malý sebecký skutok bol tým, čo rozhodlo o jeho ďalšej životnej kariére. Prezident si zapamätal tento prejav neláskavosti a za svojho veľvyslanca ustanovil druhého kandidáta.


Zdieľať: