Písal sa rok 1967. Vojna proti Vietnamu. Bol som nováčik – vojak americkej armády. Bolo to kruté. Ešte dnes počujem chrapľaný hlas seržanta, ktorého úlohou bolo urobiť z nás skutočných vojakov. Kričal: „Sme tu, aby sme chránili váš život. Chceme vás naučiť, ako premôcť strach. Ukážeme vám, aké neuveriteľné veci dokáže zniesť myseľ a telo človeka. Keď vás to naučíme, budete tou najlepšou armádou na svete!“

Potom, skôr ako sa mohol celý útvar rozísť, vyhlásil, aká bude naša prvá úloha. Navzájom sme si dodávali odvahu, pretože sme čakali niečo ťažké, napríklad bežať 15 km s plnou poľnou, alebo zlanovať príkry útes.

Namiesto toho nám dal rozkaz – nájsť si priateľa. „Nájdite si kamoša,“ zavrčal, „takého, s ktorým budete vždy držať spolu. Nikdy jeden druhého neopustíte. Budete sa navzájom povzbudzovať a ak to bude nevyhnutné, jeden ponesie toho druhého.“ Pripomenul nám, že ťažké úlohy si vyžadujú priateľa, pretože spolu sa to lepšie znáša.

Mnohé rady tohto seržanta boli hlúpe a nezmyselné. Ale táto jedna bola pre nás životne dôležitá. Pomohla mi prežiť hrôzu vojny vo Vietname.

Máš priateľa na ťažké chvíle? Potrebuješ ho získať, kým je všetko v poriadku. Skutočne ho však doceníš, až keď pôjde do tuhého.


Zdieľať: