autor fotografie: Jaroslav Bielik |
Všetko robte tak, ako najlepšie viete, ostatné prenechajte Bohu.
Príležitosť
Keď Wilhelm Lobscheid, vysoký a chudý muž s hustými tmavými vlasmi, hovoril o Číne, jeho tvár žiarila. Bol to nemecký misionár a lekár, ktorý pôsobil v Číne.
Hudson Taylor netrpezlivo čakal na chvíľu, keď sa tvárou v tvár stretne s týmto misionárom a bude sa môcť porozprávať s ním. Tento okamih mal nastať po skončení bohoslužby.
Keď ich pán Pearse navzájom predstavil, Hudson si s Lobscheidom podal ruku. Mladý Hudson mu začal rozprávať o tom, ako aj jeho Boh povolal do Číny. Rozprával mu aj o tom, jako sa na to pripravuje. Wilhelm s úsmevom počúval a potom prepukol v hlasný smiech. Prekvapený Hudson sa zasekol uprostred vety.
„Nikdy nebudeš pre Čínu dobrým misionárom,“ povedal Lobscheid hľadiac na Hudsonove svetlé vlasy a modré oči. „Mňa volajú červenohlavý diabol,“ smial sa. „S hrôzou utečú od teba a tvojich blonďavých vlasov! Nikdy sa ti nepodarí dosiahnuť to, aby ťa Číňania počúvali.“
Hudson sa nezmohol na slovo. Toľko času strávil rozmýšľaním a plánovaním, ako sa môže priblížiť a prispôsobiť Číňanom… Vedel, že ho Boh povolal. Povedal si, že nezáleží na tom, ako sa tento misionár smial, on sa bude držať zasľúbenia. Pozrel sa Lobscheidovi do očí a snažiac sa skryť sklamanie, povedal: „Je to Boh, kto ma povolal do Číny. On pozná farbu mojich vlasov aj očí.“ Lobscheid sa zasmial ešte hlasnejšie.