Jeden bývalý vojak spomína:
Na svojom pochode za ustupujúcim nepriateľom sme dorazili do jedného mesta, kde sme zostali celý deň. Vojaci hneď začali rabovať. Korisť pchali do svojich batohov. Jeden si vzal nejakú pánsku bielizeň, ďalší našiel niečo pre svoju nevestu… Zanedlho však zaznel povel na ďalší pochod. Vojaci mali batohy poriadne ťažké. Vzali si ich na chrbát a vydali sa na cestu. Po chvíli z nich však začali veci vyhadzovať. Celou cestou, kadiaľ šli, po nich zostali v blate rôzne pekné veci – obliečky na periny, uteráky, pánska bielizeň, knihy… Vojaci postupne vyhádzali všetko. Nakoniec im zostala len ich poľná výzbroj.
Kým táborili a odpočívali, rabovali a zhromažďovali. Len čo sa vydali na cestu a začali pochodovať, zbavili sa príťaže, ktorú nutne nepotrebovali, až im zostala len ich vojenská výzbroj. Pochod ich najlepšie naučil, čo je potrebné a čo nie.
Podobne je to aj v živote kresťana. Kým sa človek nestane skutočným činiteľom Božieho slova a Ježišovým vojakom, zhromažďuje zbytočné a nepotrebné veci a informácie. Len čo sa ním však stane, zbaví sa ich. Nechá si len to najnutnejšie – osobné poznanie Boha a osobné skúsenosti s Bohom.


Zdieľať: