„Sandra,“ kričala moja deväťročná sestra.

„Čo?“ odpovedala som s hnevom.

„Môžem ísť večer s tebou?“ pýtala sa Alena, keď sa blížila k mojej izbe.

„Cha, cha, cha! Chceš, aby som ťa vzala? Veď všetci moji kamaráti sú o šesť rokov starší než ty. No akurát!“ odpovedala som uštipačne.

Do očí sa jej nahrnuli slzy a zdalo sa, že praskne od hnevu.

„Ach,“ pomyslela som si, „teraz začne plakať a prosíkať.“

„Sandra, naozaj chcem ísť s tebou. Prosím, budem dobrá. Prosím, prosím.“

„Nie, nemôžeš,“ odpovedala som nemilosrdne.

„Sandra, prosím…“

„Mami, Alena ma hnevá,“ žalovala som mame, ktorá bola v kuchyni.

„Nenávidím ťa!“ zapišťala Alena.

„Alena, prosím, poď sem,“ volala mama pokojne.

Počula som, ako buchli dvere, potom kroky a nakoniec krik a plač. „To je ale decko,“ pomyslela som si.

Kým som sa česala pred zrkadlom, rozmýšľala som. „Mohla by som vziať Alenu so sebou? Ale prečo? Veď idem s kamarátmi. Nikde sme takto večer ešte spolu neboli.“

Náhle sa mi v pamäti vynorila udalosť, pri ktorej prišla Alena takmer o život.

Stalo sa to v jednu krásnu sobotu. Alena, ktorá mala vtedy len dva mesiace, sa mrvila mame v náručí. Ja som mala vtedy šesť rokov.

Mama uložila Alenu otcovi do náručia a utekala pripraviť obed. Chvíľu ju šťastný otecko hojdal v náručí a hral sa s ňou. Potom sa poškrabal za uchom:

„Myslím, že Alenke treba vymeniť plienku,“ povedal, a nevyzeral pritom veľmi nadšene.

„Áno, hneď som tam,“ odpovedala mama.

Mama sa ponáhľala do obývačky a jemne začala vymieňať plienku. Po chvíli si však všimla, že Alenka neprirodzene dvíha hlavu, lapá dych a že začína modrieť. V panike ju zdvihla a kričala: „Dávid, pomoc! Nášmu dieťaťu sa niečo stalo!“

Keď som to začula, srdce mi začalo biť rýchlejšie. Utekala som do obývačky, kde už medzitým dobehol aj otec.

„Čo sa stalo? Čo sa stalo?“ vyhŕklo z neho.

„Neviem. Začala lapať dych a modrieť. Čo budeme robiť?“ pýtala sa mama zúfalo.

Stála som tam chvíľu v šoku a nemohla sa pohnúť.

„Volaj záchranku,“ povedal otec pokojnejšie.

Mama utekala tak rýchlo, ako som ju nikdy predtým nevidela. Medzitým si však spomenula, že naša susedka je ošetrovateľka. „Idem po ňu,“ povedala a utekala so slzami v očiach.

Nevedela som, čo mám robiť. Sadla som si na zem a plakala som. Nechcela som, aby moja malá sestra zomrela. Pomaly som odišla do kúpeľne, kľakla som si a modlila sa: „Drahý Ježišu, prosím, nedovoľ, aby Alenka zomrela. Mám ju rada. Je to najlepšia sestra na celom svete. Prosím, nedovoľ, aby zomrela.“

Keď som sa ešte modlila, počula som, ako sa otvorili vchodové dvere a mama so susedkou vošli dnu. Aj keď som bola veľmi zvedavá, rozhodla som sa, že zostanem tu a budem sa za ňu modliť.

Náhle som začula otcovo volanie: „Sandra, Sandra, poď sem, všetko je už v poriadku.“

Otvorila som dvere a uvidela, ako sa ocko i malá Alena usmievajú. Ošetrovateľka jej vyčistila nosné dierky, a tak mohla opäť voľne dýchať. Usmievala sa ako predtým. Pribehla som k Alenke a dala jej veľkú pusu. „Mám ťa rada,“ zašepkala som jej do ucha.

„Ďakujem, Ježiš“, povedala som nahlas.

Keď som si na to všetko spomenula, rozmýšľala som: „Vtedy som svoju sestru takmer stratila, a dnes som sa jej chcela zbaviť! To predsa nemôžem urobiť.“

Schmatla som telefón a zavolala kamarátom, že dnešný večer strávim so svojou sestrou.


Zdieľať: