Tento príbeh sa stal v čase, keď v Amerike prekvital obchod s otrokmi.

Bolo asi pol šiestej ráno, keď sa slnečné lúče dotkli tváre trinásťročnej Lucindy Wilsonovej, ktorá žila na juhu amerického štátu Ohio. Dievčatko vyskočilo z postele. Prišlo jej totiž na um, že jahody na kopci už budú určite dozreté. Pozrela cez okno a tešila sa, ako všetkých doma prekvapí, keď na raňajky prinesie plný košík voňavých lesných jahôd.

Rýchlo, ale potichu sa obliekla, aby nezobudila svoju sestru. Lucinda mala dnes celú posteľ pre seba, pretože 17-ročná Mária bola u kamarátky a 15-ročná Rút spala na kožušinách v hornej izbe.

Ich dom stál vedľa hlavnej cesty. Z cesty viedol rovný chodník priamo k dverám. Lucinda nešla na kopec po ceste, ale vybrala sa skratkou. Ponáhľala sa. Keď prišla na kopec, jahody boli práve také šťavnaté a voňavé, ako si predstavovala. Začala rýchlo zbierať. Nemala ešte ani prikryté dno košíka, keď zdola z cesty na ňu niekto zavolal. Keď sa pozrela na cestu, uvidela dvoch mužov na koňoch. Zľakla sa. Nepoznala ich, ale mala tušenie, že hľadajú a chytajú otrokov. O chvíľu pochopila, že sa nemýli. Muž, ktorý na ňu zavolal, sa zamračil a spýtal sa: „Nevidela si ísť touto cestou dve černošky? Možno 17 alebo 18-ročné? Sme si istí, že len pred niekoľkými minútami museli tadiaľto prechádzať.“

Lucinda zakývala hlavou, že nevidela. Povedala im, že sem prišla len pred chvíľou a okrem nich naozaj nikoho nevidela.

Muži popchli kone a odcválali. Ale Lucinda už nemyslela na jahody. Dve dievčatá sú už určite u nich doma a keď ich nebude varovať, chytia ich. Pozorne sa rozhliadla, či ju jazdci naozaj nevidia, a rozbehla sa skratkou domov. Vošla zadnými dverami a počula, ako sa s nimi mama rozpráva. Dievčatá práve prišli a mama sa s nimi rozprávala ešte na chodbe. Neváhala, pretože každú chvíľu tu budú aj jazdci.

„Zatvorte dvere! Rýchlo!“ zakričala. „Hľadajú vás!“

Keď pani Wilsonová zavrela dvere, cez okno v diaľke uvidela na ceste dvoch jazdcov. Rýchlo očami hľadala miesto, kde dve trasúce sa černošky ukryť. Jedna sa dala do plaču: „Ach, zase nás chytia! Nikdy nebudeme slobodné! Nikdy!“

„Ponáhľajte sa!“ povedala mama. „Choďte hore. Rýchlo!“ Vbehli sme do spálne, kde sa už Rút obliekala. Vyľakala sa, keď sme všetky štyri vbehli dnu.

„Lucinda,“ povedala mama, „daj si opäť nočnú košeľu a ľahni si do postele.“ Spod vankúša vytiahla Máriino pyžamo a hodila ho jednej černoške. „Obleč si ho a ľahni si k mojej dcére. Ľahni si k stene a hlavu otoč preč od dverí. Prikry sa až po uši.“

Kým sa prvé dievča ponáhľalo urobiť všetko podľa pokynov, mama otvorila prútený kôš na bielizeň, ktorý stál na boku izby. Našťastie bol prázdny. „Skry sa tam,“ povedala mama druhému dievčaťu, a zatvorila za ňou vrchnák.

V tej chvíli už bolo počuť hlasné klopanie na dvere. „Rút, sadni si na kôš a pomaly sa obliekaj. Tí chlapi určite prídu až sem.“

Pani Wilsonová sa narýchlo rozhliadla po izbe. Nič nenasvedčovalo tomu, že černošky sú v izbe. Ponáhľala sa dolu schodmi, aby otvorila dvere.

„Dobré ráno, madam,“ povedal jeden z nich. „Hľadáme dve černošky, ktoré sa tu určite skrývajú.“

„Ako viete, že sú tu?“

„Ideme im v pätách. Určite šli okolo vás. Budete nám musieť dovoliť prehľadať váš dom.“

„Nech sa páči. Ale môžem vás uistiť, že to bude zbytočné. Tu ich nenájdete.“

„Pozrieme sa,“ povedal jeden a začal prehľadávať každú miestnosť v dome. Pani Wilsonová im ochotne otvárala dvere a nechala ich všetko si prezrieť, až kým neprišli k dievčenskej izbe. Tu sa pri dverách postavila pred nich a povedala: „Tu spia moje tri dcéry. Je ešte skoro ráno, preto vás prosím, páni, aby ste nešli dnu.“

„Tu by mohli byť najskôr,“ povedal jeden z nich, otvoril dvere a vošiel dnu. Uvidel tri dievčatá – dve v posteli prikryté až po uši a tretia sedela na koši. Rýchlo sa prikryla tričkom, akoby ju táto nečakaná návšteva veľmi prekvapila. Černoška v koši sa tak triasla, že Rút mala dojem, že muž si musí všimnúť, ako sa trasie celý kôš. Tlačila preto na kôš, ako len mohla.

Muži zostali trocha v pomykove. Zbežne preleteli pohľadom po izbe. Potom nazreli do kúpeľne. Keď prezreli poslednú miestnosť, jeden z nich poznamenal: „Zrejme tie černošky len prešli okolo vás. Musíme sa poponáhľať, možno ich ešte dobehneme.“

„Vravela som vám, že nijaké černošky tu nenájdete,“ povedala pani Wilsonová. Ponúkla im zdvorilo raňajky, ale muži odmietli s tým, že sa musia ponáhľať. Keď odišli, dievčatá vyšli zo svojich úkrytov.

„Nech vás Boh požehná, pani,“ povedalo dievča, ktoré bolo ukryté s Lucindou v posteli. „Zachránili ste nás.“

„Som taká rada, že som sa ráno vybrala na jahody. Ale ani teraz nie je neskoro. Pôjdem ešte raz a nazbieram ich na raňajky.“

Černošky zostali celý deň ukryté v dome. Neskoro v noci sa viezli v krytom voze k ďalšiemu kvakerovi, ktorý ich potom odviedol na bezpečnejšie miesto. Otrokári totiž vyhlásili, že ich musia vyhrabať hoci aj spod zeme…


Zdieľať: