Ako 16-ročný som sa prihlásil na kurz automechanikov, ktorý organizovala stredná škola, na ktorej som študoval. Všetci v kurze sme veľmi obdivovali a vážili si nášho učiteľa. Boli sme rozdelení na skupiny a každá dvojica mala pridelený jeden starší automobil. Našou úlohou bolo rozobrať všetky pohyblivé časti auta, najmä motor. Mali sme premazať ložiská, vyčistiť ventily a vykonať aj ďalšie práce, ktoré sa robili na autách pred 55 rokmi.

Nakoniec sme mali všetky súčiastky znova poskladať. Potom prišla rozhodujúca skúška. Ak sa nám auto podarilo naštartovať, obstáli sme. Inak… Vlastne už si nespomínam, čo by sa stalo, keby sa nám to nepodarilo. Naše auto však naštartovalo, a to s veľkým rachotom, niekoľko študentov naň vyliezlo a víťazoslávne sme sa previezli okolo budovy.

Malo to však jeden háčik. Niekoľko súčiastok nám zvýšilo. Našťastie náš učiteľ bol taký láskavý, že sme napriek tomu dostali dobrú známku. V takom aute by som sa však neodvážil ísť viac než zopár metrov.

Pri našom chápaní vecí nezapadá vždy všetko do seba, aj keď by sme boli radi. Sú veci, ktoré akosi „zvyšujú“. Možno nám to chce pripomenúť, že naše chápanie a rozum majú predsa len svoje hranice.


Zdieľať: