V roku 1952 pracoval môj manžel ako robotník na jednej farme. Jeho zamestnávateľ nám poskytol bývanie, všetky potrebné služby, dal nám dokonca kravu a platil nám 200 dolárov mesačne. Čakali sme tretie dieťa.

Bývali sme asi 50 km od najbližšieho cirkevného zboru, preto sme potrebovali spoľahlivé auto, aby sme mohli dochádzať na bohoslužby. Za auto sme mesačne splácali 105 dolárov. Odovzdávali sme desiatok z príjmu v hodnote 20 dolárov, takže na živobytie nám zostalo 75 dolárov mesačne.

Jedného dňa manžel navštívil stretnutie, kde sa hovorilo o rozšírení vysielania kresťanského rádia na naše územie. Po návrate domov nám oznámil: „Zaviazal som sa, že budeme podporovať toto vysielanie 10 dolármi týždenne.“

„Ty si sa zbláznil! To si predsa nemôžeme dovoliť,“ vyhŕkla som. „Dostávaš 200 dolárov. Desiatok dávame 20 dolárov. 105 dolárov splácame za auto. Zostáva nám 75 dolárov. Ak budeme každý týždeň podporovať vysielanie 10 dolármi, zostane nám na všetko ostatné 35 dolárov.“

„Ale ja som to sľúbil,“ zopakoval manžel. „Musíme to platiť.“

Tak sme platili.

Zakrátko nato, z nejakého dôvodu, manželov zamestnávateľ kúpil pre nás druhú kravu, ktorú sme nepotrebovali. A tak sme mohli predávať mlieko a maslo, za ktoré sme získali viac než 10 dolárov týždenne.


Zdieľať: