autor fotografie: Jaroslav Bielik |
Vždy, keď strácam dôveru v Božiu prozreteľnosť, dobrý Boh ma „potrestá“ za moje pochybnosti tým, že mi zošle nečakanú pomoc.
Slzy
Betty a Jim si stisli ruky. Ona čakala, že ju zovrie v tuhom objatí, že jej povie, že sa čoskoro vezmú, že sa už nikdy viac nebudú musieť rozlúčiť…, ale nestalo sa tak. Jim sa na Betty usmial, stisol jej ruku a pustil ju.
Betty sa otočila, zdvihla svoj kufor, prešla nástupišťom vlakovej stanice a nastúpila do vlaku. Slzy jej stekali po tvári. Našla si miesto, uložila svoj kufor a sadla si. Tajne dúfala, že Jim ju požiada o ruku, zoberú sa a začnú spolu pracovať ako misionári v Ekvádore. V tejto chvíli však netušila, či sa tak niekedy stane alebo nie. Civela von okno a myslela si: „Ďalšia cesta vlakom. Ďalší prípad, keď musím dôverovať Bohu, že vie, čo robí. On vidí všetko, ja nie.“
Rozhodla sa, že túto vec prenechá Bohu.