Po chodníku vedľa cesty kráčajú dvaja ľudia. Upútali moju pozornosť. Čím? Idú pomaly a rovnako krívajú. Neskutočne rovnako. Je to starček so starenkou. Rozmýšľam, ktorý z nich kríva skutočne a kto sa tomu druhému rokmi spoločného „krívania“ tak prispôsobil, že kríva rovnako. Rovnaké pohyby, rovnaké kroky, rovnaké tempo, rovnaké krívanie.

Chodia spolu tak často, že sa naučili rovnako krívať, rovnako žiť.

Platí to aj o našom vzťahu s Bohom?

Chodíme s Bohom? Čím častejšie budeme s ním, tým viac sa mu budeme podobať.


Zdieľať: