Akýsi starý muž opatrne otvoril zadné dvere domu, ktorý sme mali prenajatý. Aj keď ich otvoril len na niekoľko centimetrov, videli sme, že oči sa mu lesknú a zvráskavenú tvár má zarastenú strieborným strniskom. V rukách držal prútený košík, v ktorom mal niekoľko kúskov nelákavo vyzerajúcej zeleniny. Zaželal nám dobré ráno a ponúkol svoje produkty na predaj. Boli sme v rozpakoch. Rýchlo sme si niečo kúpili, aby sme urobili zadosť nášmu súcitu s týmto človekom, ale aj svojim obavám.

Na ďalší týždeň k nám prišiel opäť. Vôbec nás to nepotešilo. Keď sa nám predstavil, spomenuli sme si, že tento človek býva v biednej chatrči dolu na ulici. Naše obavy sa rozplynuli. Uvedomili sme si, že sklené oči nemá od alkoholu, ale od šedého zákalu. Raz sa k nám dovliekol obutý v dvoch rôznych pravých topánkach a vytiahol fúkaciu harmoniku. Pomedzi rozhovor o zelenine a náboženstve hral staré gospelové melódie.

Na jednej návšteve u nás z ničoho nič vykríkol: „Pán je ku mne taký dobrý! Keď som dnes ráno vyšiel zo svojej chatrče, pred dverami som našiel tašku plnú topánok a šiat.“

„Z toho máme naozaj radosť!“ povedali sme. „Tešíme sa spolu s vami.“

„A viete, z čoho mám ešte oveľa väčšiu radosť?“ spýtal sa. „Práve včera som sa stretol s ľuďmi, ktorí by to oblečenie a obuv naozaj potrebovali!“


Zdieľať: