Akýsi žobrák sedel vedľa cesty a prosil okoloidúcich o almužnu. Bol to veľmi chudobný a úbohý muž. Keď okolo prechádzal Alexander Veľký, žobrák nemal ani odvahu prosiť ho o milodar, dokonca ani zdvihnúť k nemu ruku. Mocný panovník mu však napriek tomu hodil niekoľko zlatých mincí. Sluhu, ktorý ho sprevádzal, zarazila kráľova štedrosť. Poznamenal: „Pane, tomu žobrákovi by úplne stačilo zopár medenákov, aby si kúpil to, čo potrebuje. Prečo ste mu dali zlatky?“

Alexander sa naňho pozrel a kráľovským spôsobom mu odpovedal: „Medenáky by uspokojili žobrákove potreby, ale nie sú vhodné ako kráľovský dar. Keď dáva Alexander, na to sa hodia len zlaté mince.“

Hodnota nášho daru i spôsob, akým ho dávame, veľa hovorí o tom, akí vlastne sme vo svojom srdci.


Zdieľať: