Tučniaky kráľovské sa nemôžu sťažovať, že ich malí potomkovia sú po celý čas na studenej zemi. Prečo? Pretože ich mláďa takmer celé svoje detstvo prestojí na vrchnej strane maminých alebo otcových nôh – dokonca aj vo vajíčku!

Zniesť jediné vajce, zohrievať ho a potom sa starať aj o maličké mláďatko si od rodičov tučniakov vyžaduje v drsných klimatických podmienkach stále zamrznutej Antarktídy veľa energie a obetavosti.

Po dvorení tučniaky vychádzajú z mora na breh, aby si niekde na ostrove našli vhodné miesto na párenie. Niekedy prejdú viac než 150 km. Idú pešo, lebo nevedia lietať. Nohy majú vybavené silnými pazúrmi, ktoré im umožňujú pevne sa zachytiť na ľade. Keď si nájdu vhodné miesto, samička znesie vajíčko a samček si ho rýchlo vykotúľa na svoje nohy.

Boh vybavil samčeka tučniaka špeciálnym záhybom na koži alebo akýmsi vačkom vytvoreným z hustého peria, ktorý udržiava vajíčko teplé. Vajíčko musí udržať teplé v podnebí, kde teplota klesá na mínus 60 stupňov Celzia a studený vietor dosahuje niekedy rýchlosť takmer 200 kilometrov za hodinu.

Samček zohrieva vajíčko dva mesiace bez toho, aby v tom čase jedol. Žije zo zásob tuku v tele. V tom najchladnejšom období zimy sa tučniaky kráľovské natlačia blízko k sebe aby si udržali teplo. Niekedy je ich v takejto kolónii až tisíc –. Vtedy veľa spia. Zobáky majú zastrčené pod plutvami, pretože tak si ušetria potrebnú energiu.

Zatiaľ čo otec tučniak zohrieva vajíčko, mama sa vráti do mora. Je vyčerpaná z dlhej chôdze a znášania vajíčka. Stratila pätinu svojej váhy. Asi dva mesiace chytá ryby a obnovuje svoju silu. Keď prichádza čas, že sa má z vajíčka vyliahnuť mladé vtáčatko, mama sa opäť vydáva na ďalekú púť za svojou rodinou.

Keď sa vtáčatko vyliahne, otec ho rýchlo vezme na svoje nohy a zvrchu ho zohrieva svojím telom. Keby mláďatko tučniaka zostalo na zamrznutej zemi čo i len dve minúty, mohlo by zahynúť. Otec tučniak dokáže nakŕmiť svojho potomka výlučkami z hrvoľa – aj keď celé mesiace nejedol! Týmto javom sú tučniaky jedinečné. Keď sa vráti mama, otec je od radosti celý bez seba. Prenesie mláďa na mamine nohy a odchádza, aby si našiel potravu, pretože medzitým stratil asi tretinu svojej hmotnosti.

Keď sú mláďatá dosť veľké na to, aby mohli stáť na studenej zemi, často zostávajú spolu s ostatnými vyliahnutými tučniakmi v akejsi „materskej škôlke“, kde je o nich postarané, kým rodičia lovia potravu.

Pretože tučniaky sú všetky rovnaké, rodičia nedokážu svoje mláďa rozoznať podľa vzhľadu. Komunikujú medzi sebou hlasom. U dospelých jedincov trvá dvorenie pomerne dlho. Počas neho sa naučia rozoznávať a zapamätať si zvuky alebo „piesne“ svojho partnera. Potom tieto zvuky naučia aj svoje mláďa. Keď matka po love hľadá svoje mláďa, navštívi každú „škôlku“ a spieva svoju pieseň. Jej mláďa začuje známy zvuk a rozbehne sa k nej.

Keď sú už mladé vtáky dostatočne veľké, celá kolónia sa vracia späť do mora. Ľadová voda je totiž ich prirodzeným prostredím. V nej lovia potravu a cítia sa tu doma. Tučniaky kráľovské sú výborní plavci. Ich plutvy im umožňujú plávať veľmi rýchlo. Potápajú sa do veľkých hĺbok a pod vodou vydržia dlhšie ako iné druhy tučniakov.

Tučniaky kráľovské majú pod kožou hrubú vrstvu tuku, na koži vrstvu páperia, ktorá im udržuje teplo a perie majú pokryté vodotesným „náterom“.

Boh stvoril tučniaka kráľovského tak, že sa dokáže rozmnožovať a uchrániť svoje potomstvo aj v drsnom a studenom podnebí, a plávať v najchladnejšej vode na zemi. Dal im všetko, čo potrebujú, aby mohli prežiť tam, kde ich umiestnil. Boh dá aj tebe, čo potrebuješ, aby si mohol prospievať tam, kde bývaš, chodíš do školy alebo pracuješ.


Zdieľať: