Kým misijná lekárska loď Canvasback kotvila v Likiep Lagoon, lekári a dentisti ošetrovali pacientov na brehu v prístrešku zakrytom plechom. Na ošetrenie čakali dlhé rady detí s nepokojnými rodičmi. Pred horúcim slnkom sa skrývali v tieni stromov. Niektoré z nich už dlhé mesiace trpeli bolesťou kvôli hnisavému ložisku pri koreni zubu. Ďalšie trápila bolesť ucha, horúčka alebo iná choroba.

Ako kapitán som stál pred ťažkým rozhodnutím. Zásoby čerstvej vody na lodi boli takmer vyčerpané a zariadenie na „výrobu“ pitnej vody bolo pokazené. Či bývate v Amerike alebo v Aténach, pitná voda je tam vzácna. Ale tu, v korálových útesoch Pacifiku, je pitná voda otázkou života a smrti. Dažďovú vodu tu zachytávajú do nádrží starého lietadla, ktoré tu zostalo po druhej svetovej vojne a dvestolitrových sudov od benzínu.

V ten večer náš lodný čln prirazil k boku lode a unavení lekári sa vyšplhali na palubu Canvasbacku. Oznámil som im svoje rozhodnutie: „Ráno musíme zavrieť kliniku, zdvihnúť kotvu a vrátiť sa do Majuro pre vodu.“

Po týchto slovách sa zdvihol živý protest. „Pacienti potrebujú byť ošetrení. Nestihli sme ošetriť všetky deti. Boh nechce, aby sme týchto ľudí nechali v núdzi. Mali by sme si kľaknúť a modliť sa.“

Nemal som takú vieru, aby som uveril, že Boh dokáže opraviť zariadenie na výrobu pitnej vody, preto sme sa modlili za inú možnosť – dážď v období sucha. Tú noc prišla taká búrka s bleskami, hrmením a prudkým dažďom, že sa naplnili všetky nádrže – naše aj na ostrove. Ráno boli potoky plné vody. Nahé opálené deti sa kúpali pod odkvapovými rúrami a špliechali sa bosými nohami v kalužiach. Dlhé rady pred klinikou sa postupne skracovali. Rodičia sa snažili ochrániť svoje choré deti pred lejakom pod stromami.

Z ostrova vyplávalo kanoe z vydlabaného kmeňa a priplávalo k Canvasbacku. Delegácia náčelníkov z ostrova Likiep úctivo žiadala: „Kapitán Canvasbacku prosiť prestať sa modliť za dážď.“

Boh ukázal svoj zmysel pre humor, pretože dážď prestal tak rýchlo, ako začal.


Zdieľať: