V malej škole v horách vládla prísna disciplína. Bolo totiž potrebné udržať násilnícke sklony niektorých žiakov pod kontrolou. Poludňajšia prestávka sa práve skončila a učiteľ vyšetroval v triede, ako sa mohlo stať, že Jankovi zmizol obed. Po niekoľkých minútach zisťovania a slovných vyhrážok bolo v triede počuť tichý plač. Bol to malý Bohuš, chudý a podvyživený chlapec. Jeho rodina bola zo všetkých chudobných rodín najbiednejšia.

„Ty si zjedol Jankov obed?“ spýtal sa učiteľ.

„Áno, pán učiteľ,“ zamumlal Bohuš cez slzy. „Bol som veľmi hladný.“

„Aj keď si bol hladný, je to krádež a ty musíš byť podľa pravidiel našej školy prísne potrestaný,“ vyhlásil učiteľ.

Učiteľ zvesil z klinca na stene kožený remeň, zavolal Bohuša dopredu k stolu a prikázal mu, aby si vyzliekol košeľu. Keď už učiteľ zdvihol ruku nad ohnuté a trasúce sa telo malého Bohuša, zozadu sa ozval chrapľavý výkrik: „Zadržte, pán učiteľ!“

Bol to Zolo, silný a svalnatý chlapec, pred ktorým mali všetci bitkári v škole rešpekt. Teraz kráčal uličkou dopredu a cestou si vyzliekal košeľu. „Potrestajte mňa namiesto neho,“ prosil.

Učiteľ chvíľu prekvapene stál, ale vediac, že spravodlivosti sa musí urobiť zadosť, súhlasil. Údery remeňom boli také silné, že pri ňom šklblo dokonca aj telom tohto silného chlapca a v jeho očiach sa objavili slzy. Malý Bohuš nikdy nezabudol na deň, keď bol Zolo potrestaný namiesto neho. Chlapci sa stali najlepšími kamarátmi.


Zdieľať: