Po dlhom výstupe na tradičný vrch Sinaj a zostupe dolu sa naša skupina vrátila ku Kláštoru sv. Kataríny. Vchod však bol zatvorený. Boli sme unavení a chceli sme si odpočinúť na svojich posteliach, no všimli sme si nápis na dverách, že vstup bude možný, až keď mnísi ukončia svoje modlitby. Keď sme sa konečne dostali do kláštora, bolo už neskoro večer a veľmi chladno.
Mnísi nám ponúkli jednu prikrývku pre každého. No v kamennej budove, kde sa nekúrilo, začalo byť čoskoro naozaj veľmi zima. Ako vedúci skupiny som zašiel za biskupom, aby som vypýtal viac prikrývok. On ma však rázne odmietol so slovami, že to je kláštor a že by pre nás bolo dobré „trpieť pre Pána“. Uprostred noci sa u jedného člena našej skupiny z tropickej Novej Guiney začali prejavovať známky podchladenia. Podelili sme sa s ním o svoje oblečenie a prikrývky, ale nikto z nás nemohol pre veľkú zimu zaspať.
Napokon som znovu zobudil biskupa a v spravodlivom rozhorčení som mu povedal, že svojich hostí necháva zomrieť od zimy. Neochotne teda súhlasil s tým, že otvorí miestnosť s prikrývkami a dá nám jednu prikrývku navyše pre muža z Novej Guiney. Keď sme sa dostali do miestnosti plnej teplých vlnených prikrývok, všetci sme boli odrazu z Novej Guiney a každý sa balil do dvoch alebo troch prikrývok. Nasledujúce ráno bolo všetko okolo kláštora biele. Napadol sneh – na Sinajskom polostrove prvý po vyše desiatich rokoch.
Máš právo na teplo Božej lásky nie preto, že si z Novej Guiney, ale preto, že si Božím dieťaťom.


Zdieľať: