Nacistický koncentračný tábor Sobibor sa nachádzal v malebnej prírode neďaleko hraníc medzi Poľskom a Ukrajinou. Nádherná prírodná scenéria bola v ostrom protiklade k odpornému zápachu a hrôze tábora, kde na každého muža, ženu i dieťa, ktorí sem prišli, čakali muky a smrť.

14. októbra 1943 zaskočili židovskí otroci v Sobibore svojich dozorcov dobre naplánovaným útokom, pri ktorom použili lopaty a krompáče ako zbrane. Niektorí židovskí väzni prerušili prívod elektrického prúdu do oplotenia a puškami a pištoľami, ktoré vzali dozorcom, postrelili na ceste k slobode nemeckých strážcov. Stovky ďalších pretrhli ostnatý drôt a prešli mínovým poľom do neďalekého lesa, ktorý im poskytoval aspoň trochu bezpečia.

Zo 700 väzňov, ktorí sa rozhodli utiecť, 300 sa dostalo až do lesa. Z nich prežilo menej než 100. Väčšinu chytili a popravili.

Jeden z niekdajších väzňov, ktorí prežili a neskôr podali svoje svedectvo o Sobibare, bol muž menom Thomas Blatt – alebo Toivi, ako ho poznali v jeho rodnom Poľsku. Toivi mal pätnásť, keď bola jeho rodina privlečená do Sobibaru. Jeho rodičia boli popravení v plynovej komore. Toivi, mladý a zdravý, bol dobrým kandidátom na otrocké práce.

V zmätku, ktorý nastal počas úteku, sa Toivi tiež pokúsil preplaziť popod ostnatý drôt cez dieru v plote, ale bol ušliapaný väzňami, ktorí sa vrhli na plot a utekali cez mínové pole. Kvôli tomu bol Toivi jeden z posledných, čo unikli z tábora.

Toivi a jeho dvaja kamaráti sa vydali na dlhú cestu cez les. Každé ráno na svitaní sa ukryli v hustom lese, aby sa vyspali. Večer sa zase vydali na cestu pomedzi stromy a husté krovie. Chlapcov hnala sila, mladosť, odhodlanie, pomsta, strach a nesmierna túžba prežiť. Najdôležitejšie bolo to, že znovu získali to, čo kedysi stratili – nádej.

Nutne však potrebovali vodcu – niekoho, kto sa vedel orientovať podľa hviezd, kto vedel určiť, kde je v lese sever, kde juh, kedy idú na východ a kedy na západ. Všetci traja totiž pochádzali z mesta a nemali skúsenosti so životom vo voľnej prírode.

Po štyroch nociach blúdenia v studenom lese uvideli traja chlapci v diaľke siluetu budovy. S úsmevom na tvári sa takmer rozbehli v nádeji, že im poskytne útočisko pred nepriateľmi.

Keď však prišli bližšie, všimli si, že budova, ktorú uvideli, je veža – východná veža sobiborského koncentračného tábora!

Urobili vlastne jeden obrovský kruh po lese a skončili presne tam, kde začali.

Zhrození sa čo najrýchlejšie vrátili späť do lesa a znovu hľadali svoju cestu na slobodu. Boli jednými z mála tých, čo unikli a prežili.

Mnohí ľudia sa dnes vytrvalo snažia uniknúť životu, ktorý nemá zmysel. Stále znovu sa však ocitnú v kruhu. Ženú sa za bohatstvom, zábavou, prestížou a módou, ale veľmi často skončia presne tam, kde začali – v zajatí nezmyselnosti, ktorá ich oberá o radosť, nádej a slobodu.

Ježiš prišiel, aby nám ukázal cestu k životu. Dovoľme mu, aby sa On stal naším vodcom.


Zdieľať: