Prvú ranu a záchvev som si takmer nevšimla.

Celé popoludnie fúkal vietor, ktorý búchal prednými dverami. Ale keď som počula druhú nezvyčajnú ranu a pocítila chvenie, vedela som, že sa niečo deje. V politicky nestabilnom svete sa môže stať čokoľvek. Je to ohňostroj? Guľomet? Bomba v aute? Stíhačka? Aj keď osobne sa ma nič netýkalo, vedela som, že každý zvuk má svoj význam.

Nemala som v úmysle vyjsť na prednú verandu, aby som zistila, čo sa deje. Zo svojej izby na kopci nad areálom Blízkovýchodnej univerzity Cirkvi adventistov siedmeho dňa som mala dobrý výhľad na celé mesto Bejrút i prístav na Stredozemnom mori. Uvidela som oblak hríbovitého tvaru, ktorý sa veľmi rýchlo zväčšoval. To veru nebolo normálne. Ba ani dobré.

Vyšla som von na verandu vo chvíli, keď nastal mohutný výbuch. Silný náraz vetra s prachom a úlomkami ma nasilu zdvihol a odhodil späť do domu. Chytila som sa dverí a chcela ich zavrieť, ale nedokázala som to. Tlaková vlna prenikala aj cez steny. Všade okolo mňa lietali záclony. Ledva som sa udržala na nohách.

Chcela som sa pozrieť von oknom, ale nevedela som, či nenastane ďalší výbuch. Túžila som po bezpečí, ale kde ho nájsť? Odišla som preto na chodbu. Ruky sa mi triasli. Začala som znova dýchať. Nastalo strašidelné ticho.

O niekoľko minút mi zavolal Osman. Tesne pred výbuchom bol u mňa na hodine. Učím ho hrať na husliach. Teraz mi volal späť. „Všetko je zničené,“ povedal. „Všetko je zničené.“

Pre neho to nebolo nič nové. Jeho rodina zažila bombardovanie v Sýrii pred šiestimi rokmi. Explózia skladu v Bejrúte v auguste 2020, pri ktorej zahynulo najmenej 200 ľudí, znamenala pre jeho rodinu zdevastovaný byt a ďalšie straty.

Nedokážeme zastaviť šírenie zla ani otupiť bolesť. Preto prichádzame k Bohu a prosíme, aby zmenil, čo je nad naše sily a skoncoval so zlom.

Kathie Lichtenwalterová


Zdieľať: