Luis, Sam a All boli traja nerozluční priatelia. Najstarší Luis bol odvážny, bystrý a stále niečo vymýšľal.

„Navrhujem, aby sme v nedeľu vyplávali. Nechcem však, aby nás niekto videl, keď budeme vynález skúšať. Musíme niekam odplávať na člne. Môžeme ísť na vašom?“ spýtal sa Sama. Samo bol synom námorného dôstojníka. Otec mal pekný motorový čln, na ktorom chodil chytať ryby.

„Nedeľa vyhovuje. Otec ide niekde na cvičenie. Vráti sa až v pondelok. Mohli by sme ísť do vojenského cvičného pásma! Tam široko-ďaleko nevidno nijakú loď!“ povedal Sam.

„Hm, to neviem. Námorné vojenské pásmo… Bolo by to dobré miesto, ale… Vieš, že je to zakázané. Keď nás tam nájde polícia…“ upozorňoval Luis.

Chlapci sa dlho radili. Nakoniec sa dohodli, že v nedeľu sa o tretej stretnú na mieste, kde kotvil čln.

V dohovorený čas tam naozaj všetci prišli. Sam vedel riadiť motorový čln veľmi dobre. S otcom často chodieval na more. Odstrčili loď od brehu a Sam naštartoval. Po niekoľkých minútach už brázdili po širokom oceáne. More bolo rozprávkovo pokojné.

„Pozrite, tam sa začína vojenské pásmo. Vidíte, tam je zakotvená cieľová loď. Otec hovoril, že v najbližších dňoch ju chcú rozstrieľať. Je to vyradený parník. Otoč kormidlo, Luis, za ňou urobíme prvý pokus,“ vysvetľoval Sam kamarátom.

Motorový čln sa priblížil k opustenému parníku. „Teraz sa rozhodne, či je náš vynález dobrý, alebo nie,“ vyhlásil Luis a pustil sa do príprav. Z obalu vybral plechový prístroj, ktorý vyzeral ako raketa – pol metra vysoká, s priemerom asi 20 cm. Zo špicatej časti rakety vyčnieval veľký korkový kotúč.

„Kto urobí prvý pokus? Navrhujem Luisa, pretože to bol jeho nápad,“ povedal All.

„Myslím, že všetci máme na ňom rovnaký podiel,“ povedal Luis. Potom zdvihol vynález vysoko nad hlavu a hodil ho do mora.

Chlapci napäto pozorovali hladinu. Uplynulo asi 15 sekúnd. Nič. „Nevyšlo, to. Ale nie! Hurá! Tam, pozrite sa!“ Na hladine plával veľký korkový kotúč, v strede ktorého bola biela vlajka. Chlapci ho pritiahli k sebe. Na korku bolo jemné kovové lanko. All chytil lanko a začal ho ťahať. O chvíľu sa nad hladinou objavil ich prístroj.

„Vytiahneme prístroj; ďalší pokus pôjdeme urobiť niekam inam…“ Vtom chlapci zostali stáť ako sochy. Nad hlavami sa ozval príšerne jačavý zvuk. Vystrašene pozreli na seba. V diaľke zahrmelo!

„Preč, preč! Rýchlo preč!“

Vzduchom opäť preletela neviditeľná príšera a strašnou silou dopadla neďaleko parníka do vody. Z mora vyrazil gejzír najmenej 30 metrov vysoký sprevádzaný dunením v hĺbke…

„Preč! Rýchlo! Vojnová loď ostreľuje parník! O chvíľu bude celý v povetrí!“ kričal na kamarátov Sam. Luis strhol z tela bielu košeľu a začal ňou zúrivo mávať. „Možno nás uvidia… lebo inak…!“

Parníkom otriasla strašná rana. V boku sa objavil čierny otvor. Z paluby vyletel kráter ohňa. Zmes železa, trámov a kusov dreva padala z výšky ešte minútu po výbuchu.

Dôstojník, ktorý riadil paľbu, ďalekohľadom pozoroval účinok streľby. „Zásah v poli číslo 4! Pozor! 32 stupňov vľavo – delová veža 4 – pripraviť – páľ!“ Delá zahrmeli. „Veža 2 a 4 – pozor – 31. stupeň – pripraviť… Počkať! Čo je to?! Haló, hliadka na stožiari! Zistite, čo pláva vľavo od cieľa!“ rozkázal dôstojník.

„Zastaviť paľbu! Čln s posádkou dáva znamenie. Tri osoby v člne!“ letí rozkaz z veliteľského mostíka. „Ktorý šialenec sa opovážil do zakázaného pásma?! Spustiť čln, zatknúť a predviesť! To im príde draho!“ zúril kapitán.

Za polhodinku privliekli čln s našimi chlapcami. V očiach mali strach. Na palube ich už čakali dôstojníci s kapitánom.

„Veď to sú len chlapci! Viete, darebáci, čoho ste sa dopustili? Čo ste tam robili?“ zahrmel kapitán.

Sam predstúpil hrdinsky pred veliteľa. Postavil sa do pozoru a takmer vojenským spôsobom hlásil: „Pán kapitán, skúšali sme vynález!“

„Aký vynález? Čo za vynález?“

„Pán kapitán, hlásim, že som v člne našiel toto,“ hlásil námorník.

„Čo je to?“ spýtal sa veliteľ.

Kapitán i dôstojníci sa prišli pozrieť bližšie. Akosi začali zabúdať na hnev, ktorý ich pred chvíľou úplne ovládol. Sam si kľakol k prístroju a začal vysvetľovať: „Tu hore je korkový kotúč. Je pripevnený na lanko 200 metrov dlhé. Keď prístroj spustíme do vody, klesá kolmo ku dnu. Keď na dno dopadne tento olovený nárazník, uvedie do činnosti mechanizmus, ktorý nárazom na dno otvorí horný príklop. Tento korkový kotúč stúpa rýchlo k hladine a ťahá za sebou lanko, ktoré je natočené na valčeku. Tu je malá vrtuľka. Keď prístroj klesal ku dnu, vrtuľka sa otáčala a podľa počtu otáčok, ktorých je desať na meter, zaznamenáva hĺbku. Keď korok vypláva na hladinu, môžeme za lanko prístroj z dna vytiahnuť…“

„Ste si istí, že prístroj naozaj zmeria hĺbku?“ spýtal sa kapitán. Sam bez slova skočil k zábradliu a hodil prístroj do vody. Všetci zvedavo pristúpili a pozorovali hladinu. Po chvíli sa na hladine ukázal korkový kotúč s bielou vlajočkou. Chlapci ho za lanko vytiahli hore. Otáčkomer ukazoval 42,5 metra.

„Ako sa voláte, chlapci?“ spýtal sa veliteľ. „To je Luis Rekler, toto All Burkes a ja som Sam Hapkins,“ predstavoval kamarátov Sam.

„Sam Hapkins? Čím je tvoj otec?“ spýtal sa kapitán.

„Dôstojníkom vojenského námorného loďstva Spojených štátov, pane!“ hlásil Sam.

Dôstojníci sa na seba nechápavo pozreli. Kapitán sa k jednému z nich naklonil a niečo mu pošepkal. Ten pokýval hlavou a odišiel. O niekoľko minút už prichádzal v sprievode námorného dôstojníka, pána Hapkinsa, Samovho otca!

Pán Hapkins zostal udivene stáť. „Kde sa tu berieš?…“ Kapitán stručne rozpovedal celú príhodu. Napokon dodal: „Vynález odporučujem preskúmať a pokiaľ ide o zakázané pásmo – to som im odpustil.“

V nasledujúcich desiatich minútach klesal cieľový parník, rozstrieľaný granátmi, do hĺbky 42,5 metra.


Zdieľať: