Keď otec ukladal svojho sedemročného syna spať, spýtal sa ho: „Dušanko, čo si myslíš, kedy ťa má otec viac rád? Keď sa biješ so svojou sestrou a potom sú kvôli tomu doma hádky a spory, alebo keď ochotne pomáhaš mamičke a ku každému sa správaš pekne?“

Malý Dušan sa na chvíľu zamyslel a potom povedal: „Aj vtedy, aj vtedy!“

„Správne,“ povedal otec. „A vieš prečo?“

„Pretože som tvoje výnimočné dieťa,“ odpovedal chlapec. Tak ho totiž otec volal, keď mu chcel dať najavo, že je pre neho veľmi vzácny. Tento chlapček vedel, že otec ho má vždy rád, bez ohľadu na to, čo robí a ako sa správa, pretože je jeho „výnimočným dieťaťom“.

Boh nás miluje podobne. Miluje nás bezpodmienečnou láskou, pretože sme jeho „výnimočné deti“.


Zdieľať: