Kedysi dávno žil kráľ, ktorý vládol nad všetkými národmi a ľuďmi. Jeho nádvoria sa ligotali od nesmiernej nádhery a stoly boli naložené tými najlepšími jedlami. Jeho zámok sa týčil majestátne do výšky a šírila sa z neho hudba, smiech a radosť. Ale poddaní, ktorí žili v údolí biedy, hladu a násilia, prestáli celé dni pri kráľovskom paláci s túžbou smieť spoznať kráľa. Nikto z nich sa tam však nedostal.

Keď prišla studená zima, kráľov krajčír predstúpil pred kráľa s najmodernejšími strihmi a doplnkami do kráľovho šatníka. Vybral ten najjemnejší materiál a ušil kráľovi taký nádherný odev, aký ľudské oko nikdy predtým nevidelo.

Kráľa však jeho ponuka nepotešila. Vyhnal krajčíra a prisahal, že si odev zhotoví sám. Dvere do miestnosti, kde bol kráľovský trón, boli zavreté a zamknuté. Týždne plynuli. Služobníctvo nedočkavo čakalo, v akej róbe sa im kráľ ukáže. Vedeli, že keď sa ukáže, budú oslepení jeho slávou. Napokon ten deň nastal. Dvere sa otvorili a v nich sa ukázal kráľ.

Všetci, ale najmä krajčír, od prekvapenia lapali po dychu. Jeho Veličenstvo bolo oblečené v tých najjednoduchších, najlacnejších a úplne obyčajných šatách, aké si len viete predstaviť. Kráľ si mohol vybrať šaty ušité z najjemnejšieho materiálu, ale rozhodol sa, že bude nosiť šaty ako žobrák. Všetkým zhromaždeným oznámil: „Rozhodol som sa odísť do údolia. Tam, medzi obyčajnými ľuďmi, budem žiť a bývať.“


Zdieľať: