James Garfield stál na palube malej lode a pozoroval, ako sa vlny vzdúvajú. Predstavoval si, že je kapitán a v nose cíti ostrú vôňu soli.

„Moja mama sa mýli,“ povedal si. „Patrím na more, nie do nejakej nevetranej školskej triedy.“ Uvedomoval si, že to s ním nemyslí zle. No jeho drobná, striebrovlasá mama strávila príliš veľa času čítaním Biblie a málo času venovala tomu, aby počúvala jeho sny o tom, že sa raz stane slávnym morským kapitánom.

Ako najmladší z piatich detí pomáhal James po otcovej smrti svojej matke. Neskôr si našiel prácu na lodi Evening star (Večerná hviezda). Rytmus lode, zápach rýb a vlhké blato mu pôsobili nekonečné vzrušenie. Áno, more je to miesto, kam patrí.

„Nerád by som sa toho všetkého vzdal a šiel opäť do školy,“ zahundral po tom, čo si zhlboka vzdychol. „Ak má moja mama pravdu, Boh mi to musí nejakým spôsobom ukázať.“

Ťažké čierne mraky sa valili oblohou, keď sa ponáhľal dolu do svojej kajuty. Skôr než nastúpil na nočnú hliadku, trochu si zdriemol.

Keď sa zobudil na krik, zdalo sa mu, že len pred chvíľou zavrel oči. „James! Vstávaj do služby!“

„Idem,“ zašomral a už sa aj obliekal. Natiahol si pršiplášť, špinavý od oleja, a na mokrej palube zmizol v tme.

Ostrý studený dážď mu narážal do tváre, keď vychádzal na palubu. Začal odvíjať lano, ktorým chcel upevniť uvoľnenú plachtu. Lano sa mu však zaplietlo a zachytilo sa na úzkej štrbine na okraji paluby. Trhal, mykal, no lano sa ani nepohlo. Začal ho ťahať hore a vtedy sa to stalo. Lano sa zrazu vyšmyklo tak prudko, že Jamesa strhlo a oblúkom hodilo rovno do ľadovej vody.

James sa celý triasol a tápal v tme. Hľadal, čoho by sa zachytil. Bol si istý, že ho nikto nevidel. Službu mal len sám, nikto sa preto nebude ponáhľať pomôcť mu. Voda vôkol neho sa vírila a on celou silou zápasil, aby sa udržal lana. Vtedy myslel na svoju matku. Spomenul si na modlitby a biblické verše, ktoré ho učila.

„Len Boh ma môže teraz zachrániť!“ vykríkol.

Zrazu sa lano v jeho rukách naplo. Centimeter po centimetri sa vytiahol hore na palubu a udýchaný zostal ležať na palube. Uzol na lane sa zachytil v nejakej škáre. To mu vlastne zachránilo život. Keď už loď bezpečne plávala ďalej, James stál na palube a z pršiplášťa mu odkvapkávala chladná voda. Rozmýšľal. Naozaj Boh počul jeho modlitby? Znovu a znovu hádzal lanom a skúšal, či sa zachytí v nejakej škáre, ale ani raz sa tak nestalo.

Začal ho opäť navíjať. „Bol to Boh, kto ma zachránil,“ uznal nakoniec.

Po nejakom čase urobil James vážne rozhodnutie. „Dobre, Bože, ak si myslíš, že môj život ti stál za to, aby si ho zachránil, nebudem už plávať na lodi, ale pôjdem späť do školy.“ Zapísal sa na štúdium, ktoré ukončil s vyznamenaním. Nemal ani 30 rokov, keď sa stal riaditeľom jednej vysokej školy v Ohio (USA).

Keď v roku 1861 vypukla občianska vojna, James bol menovaný za podplukovníka. Vtedy ho zvolili aj do kongresu. Jedným z jeho najväčších koníčkov bolo štúdium. Stal sa z neho významný štátnik. Do kongresu bol zvolený osemkrát.

V roku 1880 sa James Garfield stal prezidentom Spojených štátov. Aj vtedy radšej navštevoval malé kostoly než majestátne chrámy. Povedal, že „jeho jediným krédom je Biblia“. Chcel sa páčiť najmä Ježišovi Kristovi.

Len o niekoľko mesiacov neskôr, v máji 1881, sa Charles Guiteau, zúfalý zločinec, rozhodol odstrániť Garfielda. Sledoval ho na ceste do modlitebne, kam pán prezident pravidelne chodil na bohoslužby, ale niečo mu bránilo vytiahnuť pištoľ. Keď sa však dozvedel, že 2. júla pocestuje prezident vlakom, prikradol sa na vlakovú stanicu a dvakrát strelil prezidentovi do chrbta. Po niekoľkých týždňoch James Garfield zomrel.

James Garfield raz dostal list od mladého muža, ktorý sa rozhodoval pre životné povolanie. „Podľa čoho mám zistiť, ako sa mám správne rozhodnúť?“

Vtedy musel James rozmýšľať o chlapcovi, ktorý sa chcel stať námorným kapitánom, no namiesto toho sa stal prezidentom.

„Počúvaj Boží hlas,“ odpísal mu James. „Ak ho poslúchneš, budeš požehnaním sebe aj svojim blížnym.“


Zdieľať: