V malom mestečku, kde som strávil šesť rokov svojej mladosti, žil Marián – mentálne zaostalý dospelý muž. Život bol vtedy ťažký. Marián žil so svojou matkou a pracoval ako záhradník.

Bol to spoľahlivý a svedomitý pracovník. Na prvý pohľad sa dalo zistiť, čo patrí do jeho starostlivosti. Trávniky, kry, živé ploty, kvety – všetko svedčilo o dobrej, zručnej a láskyplnej starostlivosti. Marián robil viac, ako bolo jeho povinnosťou. Strihal trávu, hrabal lístie a sadil kvety tam, kde by inak rástla len burina a chrastie. Ľudia ho poznali najmä vďaka jeho „olejničke“. V bočnom vrecku totiž vždy nosieval olejničku, ktorou natrel dvere, pánty alebo bránu akonáhle začul, že začala trocha vŕzgať.

Nikdy sa nestalo, aby so svojou matkou nešiel do kostola. S chlapcami sme sa sem-tam snažili doberať si ho, ale on sa nám nikdy nedal, pretože vždy zostal radostný, plný dobrej nálady a úplne pokojný.

Marián zomrel pár rokov potom, ako som odišiel študovať do iného mesta. Zariadil som si čas tak, aby som mohol prísť na jeho pohreb. Vôbec som však nebol pripravený na to, čo som videl. Zdalo sa, že každý občan nášho mesta sa rozhodol prísť na Mariánov pohreb, ba bolo aj veľa takých ako ja – ktorí prišli na pohreb z rôznych miest.

Bez toho, aby sa o to nejako vedome snažil, Marián sa pre nás všetkých stal vzorom života, na akom záleží. Nie, nedosiahol slávu, bohatstvo ani nijaké pocty. Ale bol to spoľahlivý človek, optimista, verný cirkevník a človek, ktorý vôkol seba šíril dobrú náladu. Bol to človek, ktorý zvíťazil nad svojím hendikepom, o ktorom možno ani nevedel, že ho má.


Zdieľať: